Blog I. Ilenčíkovej: Malá úvaha (o počasí?)
Tak už sú tu. Tie upršané dni neskorej jesene, kedy nevidím svoje milované slnko. Snáď len podľa pocitov v žalúdku a podľa stupňa únavy cez deň odhadujem, koľko je hodín.
Ráno si hovorievam, že prevádzam tréning pevnej vôle. Vážne mávam pocit, že toto obdobie je len pre silné nátury. Veď vykročiť pred šiestou do toho vetriska alebo nebodaj dažďovo-snehovej pľušte, to chce vyrovnanú osobnosť s poriadnou dávkou vnútornej sily. No a nielen to, treba prísť do práce a pracovať tam presne tak, ako so slnkom.
Prídem z práce. Pustím práčku a počítač. Moja predstava domácej pohody. Práčka perie – to akože niečo robím. A počítač? Normálna závislosť, jedna z mnohých, ktoré si pestujem. K tomu veľký hrnček čaju. Ten s modrými bodkami a bledomodrým tanierikom alebo radšej s červeným srdiečkom? Vdychujem opojnú vôňu a ponáram sa do virtuálneho sveta.
Prejdem všetky svoje stránky, odpíšem na maily. Na sieti sa zapojím do ankety o krvnej skupine B a na fotkách nájdem tristo známych, ktorých tam dali ich známi; čuduj sa svete – aj seba! Na Pokeci odpoviem na tri RP, na Centre pozriem kamošky zo školy. Ešte rubrika – tvoja najlepšia priateľka – to preto, že potrebujem vedieť, či šoférujú lepšie muži alebo ženy, čo za účinné masky vymysleli proti vyrážkam, aký med je najlepší a ktorých päť nebezpečných jedál denne jeme; kedy si nás muž prestáva vážiť, v čom robia chybu všetky manželky, …
Dopijem čaj. Práčka doprala.
Kto to kedy povedal, že samota je zlá? Ó, nie, nie, protestujem. Viete, koľko vecí sa dá vyskúmať osamote?
