Slovenské osobnosti medicíny vo svete: 20. storočie (14)
PIEŠŤANY – Seriál o osobnostiach so slovenskými koreňmi, ktorí dosiahli významné svetové úspechy v medicíne, pripravuje pre Piešťanský týždeň Prof. Jozef Rovenský. Aktuálne diely nájdete na internetovej stránke vždy v sobotu predpoludním. Dnešný diel je venovaný Jaroslavovi Peregrinovi, Bedrichovi Rothovi a Hansovi Selyemu.
Jaroslav PEREGRIN
* 5.12. 1922 Komárno – lekár, pedagóg
Štúdium na Lekárskej fakulte KU v Hradci Králové absolvoval v roku 1950. V roku 1959 získal titul CSc., v r. 1960 titul doc., v r. 1967 titul DrSc. a v r. 1968 profesor. V rokoch 1941-1945 bol úradníkom Škodových závodov, od roku 1950 pracovníkom Lekárskej fakulty KU v Hradci Králové.
Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal problematikou elektrofyziológie zmyslových orgánov a nervového systému človeka v norme aj v patológii. Vypracoval niekoľko metód pre objektívne vyšetrovanie zrakových a sluchových funkcií, ktoré sa aplikovali v klinickej praxi, ako napríklad elektroretinografia, elektrookulografia, zrakové a sluchové evokované potenciály.
Spoluautor monografií Praktikum lekárskej fyziológie (1955), Proceedings of the 5th National Congress of the Czechoslovak Physiological Society (1961), Lekárska fyzika (1971), Elektroretinographie und Elektrookulograpie (1977). Autor viac ako170 odborných štúdií a prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Od roku 1959 člen International Society for the Electrophysiology
of Vision (ISCEV).
Bedrich ROTH
* 23. 3. 1919 Ružomberok, + 1989 Praha – doc., DrSc. – významný lekár, pedagóg
Študoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, potom v Berne, absolvoval v roku 1946 v Paríži. V rokoch 1947-1949 bol pracovníkom Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Hradci Králové, v rokoch 1949-1957 Neurologickej kliniky prof. Hennera v Prahe, od 1957 Laboratória pre patofyziológiu nervovej sústavy Fakulty všeobecného lekárstva KU v Prahe. V roku 1959 získal titul kandidáta vied (CSc.), v roku 1963 doktora sociológie (DrSc.), v roku 1964 obhájil docentúru (doc.).
Vo vedecko-výskumnej práci a klinickej praxi sa zameral na problematiku neurológie, predovšetkým na fyziológiu a patológiu spánku a bdenia, narkolepsiu a hypersomniu, ďalej na elektroencefalografiu a klinickú neurofyziológiu. Na neurologickej klinike vybudoval prvé spánkové laboratórium vo vtedajšom Československu. Popísal dve dosiaľ neznáme choroby: syndróm insuficiencie bdelosti (1957) a idiopatickú hypersomniu (1976). Autor viacerých významných prác, ktoré vyšli tlačou. Od roku 1967 člen medzinárodnej spoločnosti Association for the Psychophysiological Study of Sleep, od 1972 European Sleep Research Society a od 1978 člen jej vedeckého výboru.
Hans (János) SELYE
* 26. 1. 1907 Viedeň, + 16. 10. 1982 Montreal (Kanada) – lekár, biológ, chemik
Aj keď sa narodil vo Viedni (matka bola Rakúšanka a otec Maďar), mladosť prežil v Komárne. Študoval v Prahe, Paríži a Ríme. Štúdium medicíny ukončil v roku 1929 v Prahe, kde získal lekársky diplom a doktorát z chémie. V rokoch 1929-1932 pôsobil ako asistent na patologickom ústave pražskej univerzity, v roku 1931 získal Rockefellerovu cenu, vďaka ktorej mohol odcestovať do USA a neskôr do Kanady.
Tu pôsobil najprv na Univerzite McGill v Montreale a od roku 1945 bol profesorom, neskôr aj riaditeľom inštitútu experimentálnej medicíny a chirurgie v Montreale v Kanade. Súčasne bol lekárskym poradcom americkej armády. Od roku 1976 bol predseda Medzinárodného ústavu na výskum stresu.
Je tvorca teórie o pôvode chorôb cestou stresu – záťaže. Túto teóriu vyslovil už v roku 1936 a jej rozborom a dokazovaním sa zaoberal celý život. V roku 1956 svoje závery publikoval v knihe Život a stres. Jeho výskumy poslúžili k rozšíreniu liečby mnohých chorôb. V roku 1976 mu vyšla kniha Stres bez úzkosti. Napísal vyše 40 kníh a 1 700 odborných článkov. Získal čestný doktorát 43 univerzít a vyznamenanie Order of Canada. Bol členom Royal Society of Canada.
