Blog Kamila Fana: Fajčiari, zle je!
Fajčiari, odzvonilo nám. Kde sú tie časy, keď ma Combilko učil za kostolom šlukovať a pri povestnom „hí, mama ide“ ma oblial smrteľný pot. Marsky stáli štyri koruny, v šenku štyri štyridsať a keď nebolo na Marsky, vždy tu boli Detvy za korunu.
V šenku bývalo tak nahulené, že keď sme hrali gulečník, tak sme nevideli na gule.
A na intráku, čo by som tam robil bez cigariet, počúval drízdy socialistických „pseudovychovávateľov“? Cigáro na záchode bolo určite hodnotnejšie.
Vo fabrike som pri sústruhu dokázal vyfajčiť Marsky za jednu smenu, dnes sa vo fabrikách už určite nefajčí, to musí byť peklo.
Dokonca sa kedysi fajčievalo aj v linkových autobusoch, v takých tých oblých – to muselo byť super. Taký mali aj sokolovskí futbalisti.
Raz sa im pokazil a behom týždňa bol kompletne vybrakovaný aj so šaltpákou. A prvá hodová zábava, ako ma mama vyfackala, keď ma načapala fajčiť: neprestal som.
Na vojne to bolo hotové vykúpenie, zapáliť si po celodennom šaškovaní. Ako hovorí klasik: “nech som robil, čo som robil, na to cigárko som si vždy čas našiel.“
Toľko pajzlov som prešiel a v každom sa húlilo ako o život. Kto si dnes spomenie na Korunu v Trnave, alebo na Srdiečko v Piešťanoch, keby tam niekomu čašník povedal, že tam nesmie fajčiť, tak by mu dotyčný “odrazil hlavu.“
