Blog Slávky Novákovej: Zastavme čas, nech to nebolí
Život človeka plynie ako voda, a sú v ňom zážitky, na ktoré sa nezabúda. Niektoré sa vám vžijú do pamäti nastálo a aj keď na ne momentálne nemyslíte, máte ich stále v podvedomí.
Vybavia sa vám napríklad vo sne, alebo pri pozeraní fotografií, alebo keď niekto niečo rozpráva. Niektoré sú silné, iné ešte silnejšie, pri ktorých ste museli spracovávať pekné alebo negatívne pocity….taký je život. A život tak, ako začína, tak aj končí.
Pamätám si deň, keď sa mi narodil syn. Nemocničná sála bola zaliata slnkom. Za chrbtom mi sedela anesteziologička, nikdy na ňu nezabudnem. Neviem už, ako sa volá, ale pamätám si jej teplý, ukľudňujúci hlas: „Už vám nesú toho vášho syna, je to pekný „cvalík“, pani Nováková!“ To boli slová, na ktoré nikdy nezabudnem. „Bože, Ty si krásny,“ povedala som, dívala sa na pekné dieťa, a nemohla som uveriť, že som matka. Mala som 38 rokov. Hneď som ho začala strašne milovať, ešte viac ako keď som ho nosila pod srdcom.
„Tak o Teba sa budem starať, Ty budeš teraz prvý v mojom živote…“
Opri sa o mňa, bude Ti dobre,
Svet bude krásny a nebo modré
Opri sa o mňa zabudneš nato,
Že občas býva, na cestách blato…
Veľmi silné pocity mám, keď navštívim Domov dôchodcov, kde sú moji milovaní rodičia, moja mama, môj otec, ktorí mi dali život. Minule som s nimi sedela na lavičke, medzi ostatnými starkými. Vždy mám pocit, že tu sa zastavil čas. Medzitým, ako preklínam sociálny systém tohto štátu. Pozerám sa do staručkých tvári na lavičkách a myslím si, že aj ja budem stará, nevládna. Ale ešte mám veľmi veľa urobiť, a urobiť to dobre.
Držím otca za ruku a plačem:“Keby nebolo vás, nebolo by nás, keby nebolo vašej múdrosti…
Lebo zo starých ľudí čerpáme múdrosť, z detí hravosť a veselosť
Kto to povedal???:
„Keď si sa narodil, všetci sa smiali, preži svoj život tak, aby všetci plakali, keď budeš odchádzať…“
