Blog Petra Remiša: Cvajgulkovia
Milí priatelia! Popri každodennom mediálnom ohlupovaní ste možno nepostrehli nárast megazvrátenosti, ktorá prebieha rovno pred vašimi očami. Mám na mysli masové rozšírenie elasťákov medzi rekreačnými športovcami.
No povedzte, kam sa má slušný človek pozerať, keď ide na bežecké preteky a zrazu si pripadá ako Snehulienka medzi 30-timi „Harapesmi“?
A všetci tí samozvaní baleťáci očumujú vaše plantajúce šuštiaky od značkového vietnamského predajcu, akoby ste pod nimi schovávali kapitána stroskotanej lode Costa Concordia aj s rumunskou asistentkou.
Kde sú tie časy, keď olympionici bežali vo voľných tepláčikoch? Keď muži vedeli, že si potrebujú chladiť zásobníky DNA o 3°C voči telesnej teplote, aby mohli dobre plniť svoju rozmnožovaciu funkciu?
Keď som uvažoval nad príčinou tejto pandémie, spomenul som si na našu starú dedinskú dychovku. Raz si dali muzikanti ušiť nové uniformy. Nohavice boli jedna báseň – len tam dole, kde sa ľavá noha oddeľuje od pravej, nechal krajčír málo miesta.
Odvtedy hrali chalani aj smútočné pochody rýchlosťou guľometu. Každý, vrátane 90-ročného klarinetistu, to chcel mať čo najskôr za sebou.
Možno to je aj zámer moderných cvajgulkov. Napasujú sa do elasťákov a bežia ako zmyslov zbavení.
Aby sa mohli v cieli prví dole poškriabať.