Po stopách bojov v Normandii po 65 rokoch (7)

12. deň
Z Caen sa vydávam smerom k pobrežiu. Táto oblasť bola miestom vylodenia anglických a kanadských vojsk spolu s menším počtom poľských a československých jednotiek. Zastavujem sa na mieste výsadku anglických vojakov, konkrétne pri moste Peagasus, ktorý bránili pred obsadením Nemcami, aby nemali možnosť vyhodiť ho do vzduchu. Spojenci tak získali šancu rýchlo prekročiť rieku a útočiť aj ťažkou technikou na nemeckú armádu vo vnútrozemí. Most je viac-menej v nezmenenom stave. V jeho okolí sú pomníky výsadkárov, ktorí tu pristáli a po relatívne malom odpore sa mostu zmocnili. Aj budova stojaca pri moste zostala nezmenená. Dnes je z nej kaviarnička, ktorá bola vo chvíli môjho príchodu plná veteránov a turistov. Divácky záujem o most bol obrovský, nakoľko je Veľká Británia odtiaľto vzdialená čo by kameňom dohodil, a tak si návštevníci z ostrovov radi urobia výlet na toto zaujímavé historické miesto.
Presúvam sa do dedinky Ouesterhan. V štvorposchodovej budove z pozostatkov nemeckého bunkra, ktorý je v takmer neporušenom stave, sa nachádza múzeum popisujúce život, odohrávajúci sa v bunkri. Budí rešpekt ešte i v dnešných časoch a svedčí o odvahe mužov, ktorí túto dobu prestáli.
Čas pokročil a moje kroky sa pomaly, ale isto začali vzďaľovať od Normandie. Neodpustil som si navštíviť mervillskú batériu, ktorá bola nasmerovaná na pláž Sword a následne zničená anglickými výsadkármi. Je jednou z najviac zachovaných batérií na pobreží, dnes je z nej – ako inak – múzeum. V útrobách delostreleckého bunkru sa nachádza miestnosť, v ktorej sa vysiela dobový film z čias oslobodenia a je tu aj expozícia uniforiem príslušníkov armád bojujúcich v Normandii. Silný dážď urýchlil moju návštevu, a tak definitívne opúšťam Normandiu a vydávam sa smerom ku Calais, miestu, o ktorom Hitler dúfal, že spojenci použijú na vylodenie. Po ceste sa zastavujem v malom mestečku, kde sa na ostrých svahoch objavujú pozostatky nemeckej radarovej stanice, v ktorej boli osadené radary z názvom Wurzburg, podľa nemeckého mesta, kde sa vyrábali.
Do Calais mi zostávala ešte posledná zastávka, a to v meste Dieppe, kde sa spojenci pokúšali o prvé vylodenie na kontinent, no zistili, že proti pevnému prístavu a obrane mesta nemajú žiadnu šancu a utrpeli drvivú porážku.
13. deň
Moja prvá ranná prechádzka pri Calais smeruje k veľkému majáku, z ktorého je krásny výhľad na Anglicko. V tejto lokalite sa nachádzala delostrelecká batéria Todd, operujúca s tak obrovskými delami, že ich veľkosť ohromuje ešte i dnes. Niekoľkoposchodové betónové budovy vzbudzujú rešpekt. V jednej z nich je ďalšie z množstva múzeí, ktoré popisuje život v pevnosti. Na dvore stálo aj slávne delo Rail gun s takými obrovskými rozmermi, že jeho presun bol možný iba po koľajniciach. Namierené na Anglicko malo neuveriteľne ničivú silu a bolo hrozbou pre každú loď, ktorá sa mu dostala na dostrel. Operoval tu aj nadrozmerný nemecký radar s príznačným názvom Mamut. Zostal po ňom už len podstavec, ktorý svojou mohutnosťou a veľkosťou dával tušiť, aká rozsiahla sieť antén na ňom kedysi stála. Jeho pozostatky, podobne ako väčšina objektov, sú však na súkromnom pozemku, takže je nemožné sa k nim dostať. Ďalšou z mojich zastávok boli pláže východne od Calais, kde Hitler predpokladal, že sa spojenci vylodia. Zostali tu stopy po zbúraných bunkroch, ktoré spojenecká armáda ničila prostredníctvom svojich delostrelcov, aby tým zastierali skutočné miesto vylodenia. Stopy bombardovania boli kedysi všadeprítomné, no dnes sú na plážach len malé tiché usadlosti a miesto pôsobí veľmi pokojne a mierumilovne.
Bolo načase opustiť Francúzsko. Na zozname som však mal ešte známe mesto Dunkirk, z ktorého sa pri nemeckom útoku na Belgicko a Francúzsko podarilo obrovskému množstvu spojeneckých vojakov utiecť bezpečne do Anglicka. Nestali sa tak obeťami bleskovej vojny na Francúzsko. Moja cesta pokračovala do Holandska, kde som mal v pláne prejsť niekoľko lokalít operácie Market garden – prostredníctvom ktorej chceli spojenci preniknúť do Nemecka a ukončiť vojnu do Vianoc. To sa im ale nepodarilo. Musel som preto prechádzať Belgickom. I tu sa nachádza historicky pozoruhodné miesto, hoci s obdobím II. svetovej vojny nemá nič spoločného. Nejde o nič menšie ako slávne bojisko Waterloo pri Bruseli.
V jeho centre stojí mohyla postavená na pamiatku všetkých obetí, múzeum a kino, kde premietajú film o boji, v ktorom Napoleon utrpel svoju poslednú porážku. Taktiež sa tam nachádza farma, ktorá v boji zohrala veľmi dôležitú taktickú úlohu. Keďže táto zástavka nebola plánovaná, dlho som sa nezdržal a pokračoval som do holandského Arhnemu. Kedysi som v tomto meste býval, takže som sa tešil na osvieženie spomienok, ktoré ma s ním spájali. Prichádzam v podvečer a zisťujem, že cenové relácie ubytovania v Holandsku sa ani zďaleka nepodobajú cenám v ostatných štátoch. Rozhodol som sa teda vyskúšať si život vodiča kamiónu a na odpočívadle prespať v aute.
Ráno som najprv zamieril severozápadne od Arhnemu, na miesta, kde sa americkí výsadkári stretli na križovatke s prekvapenými Nemcami, ktorí utrpeli nemalé straty, i keď boli v obrovskej presile. V okolí hľadám lokalitu, kde bol odfotený major Dick Winters, veliteľ roty E, aby som si aj ja spravil rovnaký záber v americkej uniforme. To, že miesto hneď nájdem, a aj po toľkých rokoch bude vyzerať rovnako ako na fotograf ii, ma veľmi prekvapilo a potešilo zároveň.
V centre Arnhemu som sa zastavil aj pri slávnom moste, ktorý sa stal námetom pre rôzne knihy i filmy. Jedným z najznámejších, popisujúcim vojnové udalosti, je film A bridge too far. Na ceste do Nemecka som ešte navštívil neďaleký Nijmegen, ktorý takisto zohral svoju úlohu počas operácie Market garden.
Zanedlho nato som už prekročil neďaleké nemecké hranice. Plánoval som navštíviť koncentračný tábor, kde sa väzni nedobrovoľne podieľali na výrobe rakiet v1 a v2, ktoré potom Nemci zhadzovali na Londýn. Tento neveľký tábor bol schovaný v útrobách kopca, z ktorého je dnes kameňolom. Nanešťastie, mal som po ruke len skreslené informácie, a tak sa mi toto miesto nájsť nepodarilo. Až neskôr som zistil, že som stál na kopci asi 300 metrov od tábora. To bol prvý väčší neúspech mojej expedície. V okolí sa však nachádzal ďalší neslávne známy koncentračný tábor Buchenwald. Tento som už nemohol minúť, obrovský pomník obetiam holocaustu sa týči až nad vrchol kopca, na ktorom stojí. Tábor zriadili pre ťažbu kameňa. Z veľkej časti bol zničený, až na niektoré budovy, ktoré sa zachovali dodnes a slúžia ako pripomienka hrôz, ktoré sa tu udiali počas II. svetovej vojny.
Slnko sa už blížilo k horizontu, keď som si na zozname odškrtol posledné miesto, na ktorom sa 25. apríla 1945 stretli spojenecké armády Ruska a Spojených štátov amerických. Ich stretnutie sa uskutočnilo na brehu rieky Labe oproti mestu Torgau. Na pamiatku významnej udalosti tu stoja tri pomníky v anglickom, ruskom a nemeckom jazyku. Nafotil som si panorámu mesta s priľahlým zámkom, a potom už za tmy si vyčerpaný spätne vybavujem celú cestu, ktorú som v posledných dvoch týždňoch absolvoval. Mrzelo ma, že je už koniec, no bol som i neskutočne šťastný, že sa moja výprava skončila a všetko prebehlo podľa plánu a neudialo sa nič neočakávané. Vynárali sa mi spomienky na miesta a ľudí, všetko, čo sa na tejto ceste udialo. Tešil som sa ale už aj na pohodlie domova, preto som za tmy nasadol do auta a pomaly som sa vydal na cestu. Okolo siedmej ráno som dorazil do Bratislavy a tým sa moja mini-expedícia skončila.
Záver: Cestou za históriou západnej Európy som si splnil jeden zo svojich snov. Pozrieť sa na miesta, ktoré sa do histórie II. svetovej vojny zapísali poväčšine krvavými písmenami. Z pohľadu historika by to bola cesta plná hodnotných zážitkov, informácií a overovania si už získaných faktov, z pohľadu obyčajného človeka išlo skôr o miesta naháňajúce hrôzu a zimomriavky. Táto expedícia bola mojou prvou, a verím, že nie poslednou. Už teraz plánujem atak na historické oblasti východnej Európy, najmä Ruska. Rád by som poďakoval tým, ktorí mojej predstave verili a bez pomoci ktorých by sa nebola uskutočnila – svojim rodičom.