Greksa sa rozcvičuje lalákaním a zakladá Demikaat

Zboku pod scénou, opretý o karavan, ich veselými očami magnetizuje dvojmetrový chlapík. Pozriem sa lepšie – a uvedomím si, že tento vlasatý rocker nie je nik iný ako Marián Greksa (50).
Nevdojak si spomeniem na staré časy, keď hrával s Modusom a v mysli sa mi vybaví aj jeho Amerika, Afrika…, ktorú si okamžite začnem spievať. O malú chvíľu Valihora na okamih zastaví rockové pnutie a na pódium pozve Greksu. Návštevníci koncertu burácajú, Marián sa dominantne postaví k mikrofónu a spustí svoje osvedčené skladby. Už si ani neuvedomujem, či spieva Ovce moje ovce, Celibát či Pankharta, pretože to v tomto okamihu nie je dôležité. Ja si pri ňom spievam tú svoju Paradajku, papriku a usmievam sa. O chvíľu si uvedomím, že nie som so svojím úsmevom sama. Viacerým je tu fajn. A len čo zlezie z Greksa z pódia, drobčím za ním a žiadam ho o rozhovor. A Marián je konečne na pár minút len môj.
Nik z Vrbovčanov ani netušil, že prídete na „Vetry". Vaše meno nerezonovalo ani v programe, kedy ste sa dozvedeli o účinkovaní?
– Vo Vrbovom som po prvýkrát a úplne náhodou. Dozvedel som sa to až dnes asi o pol dvanástej. Šli sme cestou z Karlových Varov, kde sme včera hrali s našou kapelou Demikát na najväčšom žúre tamojšieho festivalu. Boli tam samí veľkí „ hogo-fogovia". Ale vrátim sa k Vetrom, myslím, že o tomto koncerte sa aj Henry dozvedel až dnes a Atilla tuším včera. Som nesmierne rád, že som si s nimi mohol dnes zaspievať a zahrať.
Organizátori tento festival označili pojmom – priateľský. Ako vnímate priateľstvo s Valihorom, Tóthom a Bérešom vy?
– Sme kamoši. No nie až takí, aby sme každý večer sedeli spolu pri pive. Stretávame sa pri hudbe. S Henrym hrám husto celý rok, Martin hral pred pár rokmi v mojej kapele a potom sa mi stratil z dohľadu. No a teraz sa karta otočila a on zavolal mňa. Dúfam, že táto spolupráca sa zopakuje, pretože sa mi to páčilo. A priateľstvo? Ja si tých ľudí skôr veľmi vážim za to, čo vedia, a tiež za to, akí sú to ľudia.
Chystáte nejaký špeciálny projekt s Demikátom?
– Trošku som sa stratil z mediálneho dohľadu. Asi pred piatimi-šiestimi rokmi sme s kapelou GrekSabat natočili cédečko, ale s Henrym sme si povedali, že je načase urobiť opäť niečo vlastné. Kapelu, s ktorou teraz vystupujem, síce nazývam Demikát, ale oficiálne má párty meno Marián Greksa rock. Keď sme teraz začali tvoriť vlastné veci, uvedomil som si, že na mňa dýchli starým smradom Demikátu. Niečím, čo tam bolo, čo je nepopísateľné a pre mňa nesmierne dôležité. Pôvodný Demikát – to bol Andrej Šeban, Marián Greksa, Peter Važan a Jano Fabrický. A teraz mám Henryho Tótha a pri bubnoch sa pohybujú Emil Frátrik a Martin Valihora. Títo špičkoví muzikanti dnes alternujú vo viacerých kapelách. Ak to všetko dopadne dobre, obnovím s nimi Demikát, ale aby som ho odlíšil od starého, nový názov bude mať namiesto jednej dlhej samohlásky á, dve krátke a. Bude sa teda volať Demikaat.
Každý spevák sa pred koncertom rozcvičuje, ako to robievate vy?
– Nemôžem si dovoliť vziať mikrofón na festivale, kde mám vymedzené tri-štyri piesne, a bez rozcvičky spievať. To je ako keby kulturista začal dvíhať hneď tú najťažšiu činku. Poškodil by si svaly. Spevák by mohol zasa zachrípnuť. Iný mechanizmus rozcvičky používam pri dvoj-trojhodinových koncertoch. Tam zvyčajne začnem spievať nižšie položené skladby, a keď sa rozohrejem, môžem spustiť vysoké tóny. Tu, vo Vrbovom, som počas predchádzajúceho vystúpenia „lalákal" polohlasom skladby, čo hrali Martin s Henrym a Atillom.
Prezraďte, ako si teraz žijete?
– Som veľmi spokojný, mám priaznivý rodinný život, dvoch dospelých synov. Myslím si, že sa im darí a jediné, čo mi prekáža, je, že v médiách majú stále problém hrať viacej rockovej hudby. Ak si uvedomíte, že na rockové koncerty chodí najviac ľudí, je nelogické hodnotenie médií, že táto hudba je menšinová…
V Piešťanoch práve znejú najväčšie koncerty na počesť Doda Šošoku. Stretli ste sa s ním niekde?
– Áno, párkrát. Bol som vtedy začínajúci bažant. Stretli sme sa ne jednom pódiu koncertu Populáru alebo keď sa hral Blues na Dunaji. Vtedy som hral ešte s prvým Demikátom a Šošoka tam bol s rozličnými zostavami. Je to sranda, ale mám pocit, nie z hráčskeho, ale z ľudského i organizačného hľadiska, že Martin Valihora sa začína podobať na Doda Šošoku. Ten dokázal okolo seba sústrediť mnohých vynikajúcich domácich aj zahraničných muzikantov. Bol neobyčajne priateľský a Martin aj vďaka tomu, že dnes sú hranice otvorené, má ešte oveľa väčšie možnosti, ako mal kedysi Dodo.