Po stopách bojov v Normandii po 65 rokoch (5)

Najskôr navštívil mesto Aromanches, kde sa nachádzajú pozostatky umelého prístavu – mulberry, ktoré budovali spojenci, aby sa mohli vylodiť na pláži, mestečko Bayeux a delostreleckú batériu v Longines. Prehliadka miest vylodenia pokračuje…
9. deň
Historická uniforma, ktorú vlastním, je uniformou amerických výsadkárov bojujúcich v Normandii – výsadky s názvom Sreaming Eagles, preto moja prvá cesta v nasledujúci deň nemohla viesť nikam inam ako práve do oblasti, kde zoskakovali a bojovali títo muži. Bola vo vnútrozemí za plážou Utah, v okolí miest Carentan, Sant Mere Eglis a ďalších. Prešiel som narýchlo Carentanom a smerujem ďalej do takzvaných drop zón – oblastí, kde muži zoskakovali na padákoch z lietadiel. Kúsok odtiaľ sa nachádza múzeum vojaka, ktoré je v tejto oblasti veľmi navštevované a slávne, hoci sa tam neodohrala nijaká zvlášť veľká bitka. Bola to ale križovatka ciest smerom na Carentan, ktorú bolo potrebné dobyť.
Po návšteve múzea som vtrhol do army obchodu, aby som si doplnil svoju ešte nie úplne kompletnú uniformu. Odtiaľ som smeroval na pláž Utah a pozrieť si okolité pamiatky. Táto pláž bola najzápadnejšou, na ktorej sa vylodili americké jednotky v rámci operácie Overlord. Nie je veľmi široká a s nízkym svahom porasteným trstinou už nenesie veľa stôp toho, čo sa tu odohrávalo pred 65 rokmi, no múzeá, pamätníky, zopár bunkrov a delostreleckých batérií stále pripomínajú ten čas. Stretol som sa aj s niekoľkými veteránmi, ktorí sa radi a ochotne podelili so svojimi vojnovými zážitkami. Prechádzal som plážou a snažil som sa nasať atmosféru. Potom som sa vydal na spomínané polia – drop zóny. Navštívil som aj dedinky, kde boli prvými osloboditeľmi práve parašutisti. Jednou z prvých oslobodených dedín bola St. Mere Eglise, kde je na veži kostola figurína parašutistu, ktorý tam pred 65 rokmi pristál a Nemci ho zajali.
Potom som smeroval na neďalekú usadlosť, ktorá sa preslávila aj vďaka natáčaniu televíznej minisérie Bratstva neohrozených – Brecont manor, v ktorom zohrávala dôležitú úlohu delostrelecká batéria z pláže Utah. Po skonsolidovaní v dedinke Le Grand Chenins dostala Jednotka E príkaz zlikvidovať túto batériu. Útok bol natoľko vydarený, že sa dodnes vo West Pointe, známom výcvikovom stredisku amerických vojakov, vyučuje ako ukážkový útok na pevné postavenie. Hrdinovia, ktorí sa ho zúčastnili, si ním vyslúžili vysoké vojenské ocenenia. Priľahlé pole, ktoré usadlosť zaberala, je dnes súkromným pozemkom a tieto historicky významné momenty pripomína už iba pomník na križovatke, s kresbou majora Wintersa, ktorý viedol útok. Pri spomienke na túto udalosť nakreslil približnú mapu a smer postupu. Mapa bola vyrytá do mramoru a spolu s pamätnou tabuľou osadená na roh poľa. Po tejto lahôdke, pre mňa jednej z najočakávanejších lokalít, som sa vydal k soche Iron Mike, ktorá je pomníkom všetkým výsadkárom, spomienka na padlých, ale aj tých, čo prežili.
Mojou dnes poslednou lokalitou je malá oblasť na pláži Omaha – Pont du Hoc. Udalosti na tomto drobnom skalnatom výbežku, ktorého svahy sa týčia až do výšky 30 metrov, sa líšili od toho, čo prežívali všetci ostatní v deň D na pláži Omaha, Juno gold a Sword. Pôsobila tu nemecká batéria, ktorá mala byť zničená po vylodení amerických rangers – jednotky špeciálne vycvičenej na zvládnutie strmého terénu pri vylodení. Čo na vojakov čakalo a čím si prešli, by si zaslúžilo vlastnú kapitolu. Ale to by sa určite dalo povedať o každej jednotke, ktorá bola súčasťou operácie Overlord – vylodenia v Normandii.
10. deň
Čaká ma najznámejšia oblasť -pláž Omaha. Bola svedkom najťažšieho boja a najväčších strát na životoch. Jej svahy ponúkajú výhľad na oblasť pokrytú nemeckými bunkrami, guľometnými hniezdami a delami. Dobyť ju chcelo obrovskú odvahu a vojaci veľmi dobre vedeli, do čoho sa púšťajú. Útok mohol prísť z mnohých strán, keďže šírka pláže to umožňovala. Ako prvé miesto prehliadky som si však vybral cintorín venovaný americkým vojakom, ktorý sa nachádza na vrchu zrázu nad Omahou. Na oslavy výročia vylodenia mal prísť aj americký a francúzsky prezident a britský princ Charles, preto bolo toto pamätné miesto plné ruchu, stavebných prác na tribúne, turistov, policajtov a vojakov. Hoci som to mohol očakávať, až taký enormný záujem som nepredpokladal.
Poprechádzal som sa aj po cintoríne, kde som našiel niekoľko verejne známych mien. Napríklad hrob brata bývalého amerického prezidenta Rooswelta. Rovnako aj známy film Zachráňte vojaka Ryana, inšpirovaný skutočnými vojnovými udalosťami, tu mal svoje zastúpenie – bratia Ryanovci sa v skutočnosti volali Nilendovci. Vďaka sprievodcovi, ktorý najzaujímavejšie miesta ukazoval súčasným americkým jednotkám, sa mi spomedzi tisícok krížov na pamiatku padlých podarilo nájsť aj ich hroby. Pretože mi ale ruch na tomto mieste nevyhovoval, rozhodol som sa zísť dole na pláž, kde bolo podstatne menej ľudí. Prechádzanie sa po Omahe dokáže pochopiť len človek, ktorý trpí rovnakým postihnutím ako ja – historika amatéra, zameraného na II. svetovú vojnu. Je to zvláštny pocit kráčať po tejto svetoznámej pláži, ktorá vlastne už ani nejaví známky udalostí odohrávajúcich sa tu pred niekoľkými desiatkami rokov. Prešiel som ju celú a musím uznať, že pohľad z mora na svahy obsadené Nemcami určite nebol práve najpríjemnejší pri pomyslení na to, čo ich tam čaká.
Navštívil som aj niektoré z pamätných miest. Prvým bolo miesto, ktoré až do konca odolávalo americkému útoku a guľometná paľba zabíjala spojencov až do chvíle, keď posádke došli náboje. Nemec, ktorý strieľal ako posledný, prežil a zomrel len nedávno. Ďalej som pokračoval k múzeu a veľkému pomníku všetkým obetiam pláže. Tvorí ho súbor strieborných objektov pripomínajúcich krídla, osadených priamo na pláži, pričom každé krídlo má svoj špecifický význam. Stretávam tu ďalších veteránov, a tak sa dozvedám, ako to tam asi vyzeralo, od človeka, ktorý bol priamym účastníkom bojov. Chýba mi síce ešte posledný úsek pláže, ale rozhodol som sa navštíviť neďaleký nemecký cintorín, a to z dvoch dôvodov. Je to historické miesto spojené s týmto medzníkom v dejinách ľudstva, a nie všetci Nemci boli vtiahnutí do boja z presvedčenia. V Normandii boli napríklad aj zajatci z Gruzínska, ktorí bojovali za nemeckú armádu, no po vylodení sa vzdávali spojencom a prezrádzali dôležité informácie pre ďalší postup. Na moje prekvapenie som na cintoríne našiel ďalších veteránov – spojencov. Tí každoročne prichádzajú uctiť pamiatku aj mužov nepriateľskej armády, ktorí tu stratili životy možno ich rukou. Tento moment bol výnimočný aj tým, že sa tu konal pohreb vojaka, ktorého pozostatky boli objavené len nedávno a práve v tento deň uložené na nemecký cintorín.