Po stopách bojov v Normandii po 65 rokoch (3)

Prvé dni strávil v Nemecku v mestách Berchtesgaden a Obersalzberg, kde sa stretávala elita pohlavárov tretej ríše. Navštívil rekreačné sídlo a bunker nacistického vodcu Adolfa Hitlera a neobišiel ani koncentračný tábor v Dachau. Rozlúčili sme sa ním v belgickom meste Bastogne, kam dorazil na štvrtý deň a neďaleko ktorého sa konala slávna „Bitka v Ardenách"…
5. deň
Hneď ráno smerujem do múzeí v Bastogne. V meste som našiel tri, ktoré sa venujú spomínanej bitke. Pokračujem v ceste smerom do lesov pri dedinke Foy, kde bola počas bojov zakopaná 101. výsadková jednotka americkej armády, ktorá držala líniu od mesta Bastogne. Očami som ešte prebehol pripravené mapy a fotky a vydal som sa do lesa. Keďže hustý ihličnatý les neprepúšťal svetlo, terén bol veľmi náročný, a tak som sa iba v šere s ťažkosťou pohyboval. No na moje prekvapenie netrvalo dlho a našiel som to, čo som hľadal – Fox holes – Líščie diery. Keď sa pechota zastavila a potrebovala zostať na línii, vykopala si dieru v podobe líščej nory a v tej sa snažila prežiť. Keďže les v okolí Foy neposkytoval nič okrem krytia vďaka hustému porastu, 101. výsadková ten les doslova prederavila „líščími norami". Chvíľu som síce blúdil, ale keď som zistil systém v usporiadaní, našiel som ich tam množstvo. Už samotná prechádzka bola veľmi vzrušujúca. Fantázia mi pracovala a vžíval som sa do pocitov mladých amerických mužov, ktorí tu vydržali v treskúcej zime tak dlho
s minimálnym zabezpečením. A to ich ešte čakal útok na Nemcov, ktorí obsadili dedinku Foy. Strávil som v lese asi päť hodín v júni a už som toho mal plné zuby. Vyskúšal som si zabehnúť aj fiktívny útok na Foy z neďalekého lesa Bois Jaques, čo je približne 300 metrov. Neviem si predstaviť, ako dokázali bežať so zbraňou v ruke a zimou poznačeným telom. Keď som pribehol do dedinky, lapal som po dychu. Jediným nemým svedkom historickej udalosti bola nenápadná budova, ktorá niesla stopy po guľkách.
Prezeranie múzeí a lesa mi zabralo celý deň. Maximálne zničený a špinavý sa vraciam do hotela, od únavy padám do postele a pri plánovaní ďalšieho dňa veľmi rýchlo zaspávam.
6. deň
Ráno som si ešte poslednýkrát prezrel mapy Bastogne a priľahlého okolia a šiel som ešte do oblastí, ktoré som včera nestihol. Pred odchodom do Verdunu vzdialeného len 140 km som sa rozhodol do lesov vrátiť, veľmi ma to tam ťahalo. Chcel som ešte prejsť oblasť na západ od Foy a južne od Recogne. Našiel som, čo som hľadal – pravdepodobne pôvodné pozície slávnej roty E zo 101. výsadkového práporu, známej tiež zo seriálu Bratstvo neohrozených. Potvrdenie správnosti nálezu bude trvať trošku dlhšie, nakoľko ho musím poslať členom tejto slávnej roty a ľuďom z ich okolia, ktorí jediní môžu dosvedčiť, či je to určite miesto, ktoré som hľadal.
Je obed a spokojný s nálezom sa vydávam na cestu do Verdunu. Ani som sa nenazdal a bol som na pahorkatine, kadiaľ viedla línia frontu, z ktorej Nemci zaútočili na Verdun a pokúsili sa ho dobyť. Nepodarilo sa im to. Našiel som pár pomníkov na pamiatku jednotlivých regimentov, ktoré na historických mapách v oblasti Verdunu ani nie sú znázornené. Do mesta som prišiel asi o 15.00 a stále tá istá procedúra – nájsť vhodný a cenovo prístupný hotel na oddych a prespanie. Hotely sa podobajú ako vajce vajcu, ale cena je pre mňa dôležitá, lebo musím myslieť aj na cestu späť. Po ubytovaní vyrážam na prehliadku pamätihodností. Rozlohou ako Piešťany, ale sila histórie je tu oveľa väčšia ako v Bastogne. Nehovorím o predajniach suvenírov a rôznych zbytočností, ktoré naznačujú, že sa tu niečo významné udialo. Ide o staré dostrieľané budovy, ktoré nesú stopy histórie dodnes, pomníky a sochy vojakov na každom významnejšom mieste. Keďže múzeá dnes už nestihnem, vyrážam smerom k pahorkatine, kde bola línia frontu a odkiaľ Nemci útočili na Verdun a priľahlé pevnosti na frontovej línii.
Len kúsok za mestom nachádzam informačné tabule, kde a aká delostrelecká batéria tam bola, kde stála pevnosť a podobne. Táto zákopová vojna vošla do histórie tým, že počas dvoch rokov jej trvania sa front pohol nie viac ako o kilometer. Bojovalo sa vlastne stále na rovnakých pozíciách. Historické fotografie ukazujú túto oblasť ako mesačnú krajinu, kde niet jediného stromu, iba blato, samé blato. Dnešný priestor sa tomu vôbec nepodobá, je celý krásne zelený. Chcel som ale nájsť zákopy, v ktorých vojaci prežili dva roky a kde ich tu viac ako 600-tisíc zomrelo. Obával som sa, či ich zub času za tie roky nezmenil, ale keď som vystúpil z auta, neveril som vlastným očiam. Zákopy boli úplne všade. To nebolo ani ako eidam, ani ako mesačná krajina – jednoducho – Verdun. Nedalo sa nájsť kúsok lesa, ktorý by nebol prekopaný, alebo zvrásnený delostreleckými granátmi. A to sa netýkalo iba jednej oblasti, ale celého pohoria okolo. Kdekoľvek som sa v lese pozrel, tam bola zem kompletne zvlnená z vyššie spomínaných dôvodov. Iba zhruba som si vedel predstaviť, ako to vtedy asi vyzeralo, no pochybujem, že sa moje predstavy môžu priblížiť realite.
Okrem pevnosti, batérií a zákopov je zem aj kompletne prevŕtaná obrovskou spleťou podzemných tunelov. Z bezpečnostných dôvodov však opustené batérie a tunely nie sú verejnosti prístupné. Neodporúča sa tiež zostupovať z vyhradeného chodníka, lebo v zemi je ešte množstvo materiálu, ktorý môže byť nebezpečný a spôsobiť aj smrť. Od štvrtej poobede až do západu slnka som behal sem a tam a fotil všetko, čo sa dalo, a veru bolo čo. Kamkoľvek som sa pozrel, našiel som známky historického konfliktu. Pochodil som vyhradené pamiatky a obzrel si múzeá, ktoré ešte navštívim zajtra. Plný dojmov sa vraciam do hotela. Opäť mi naskakuje husia koža pri spomienke na udalosti, ktoré sa tu v minulosti odohrávali.