Na turistické chodníčky chce chodiť až do smrti

Nakoniec sa upísal turistike, ktorej zostal napriek siedmim krížikom na chrbte verný dodnes – Jaroslav Mihalik z Hubiny.
Na ktoré športové úspechy najradšej spomínate?
– Cením si tretie miesto, ktoré som obsadil v roku 1954 na dorasteneckých majstrovstvách ČSR v behu na tri kilometre. Vo futbale, s ktorým som začínal ako dvanásťročný, som veľa nedosiahol. Pre zranenie menisku som s ním totiž musel skoro skončiť.
Mnohí piešťanskí priaznivci športu si vás však pamätajú aj ako hádzanára. Nielen ako hráča, ale i brankára…
– To je pravda. Na tento šport ma prehovoril dnes už nebohý Klaudo Furka. Hádzanej som sa venoval vyše desať rokov a hral som aj v mužstve, ktoré postúpilo do druhej ligy. Doplnkovo som hrával aj nohejbal, v zime som zasa lyžoval a vo voľných chvíľach som sa venoval turistike. Tej som napokon zostal verný celý život.
Čo vás na nej najviac fascinuje?
– Dá sa robiť v každom veku a má široký záber. Človek sa pohybuje v prírode a udržuje si kondíciu, navyše spoznáva historické a kultúrne pamiatky.
Máte aj nejaké obľúbené historické obdobie?
– Venujem sa histórii Slovanov. Veľa som si o nich naštudoval a zozbieral množstvo informácií. Objavil som v našich dejinách niektoré veľké medzery a skreslenia. Je možné, že to bolo aj z politických dôvodov, pretože každý, kto sa chopí moci, sa snaží históriu prerobiť podľa svojho. Potom sa takto pokrivene prezentujeme aj vo svete. Hlásiť sa k vlastnej histórii nie je nacionalizmus, ale vlastenectvo a každý človek by mal byť na svoj národ a dejiny hrdý.
Spomínali ste, že o histórii Slovanov v našom regióne máte veľa informácií. Nechceli by ste ich niekedy vydať knižne, aby sa mohli poučiť aj mladšie generácie?
– Zatiaľ som o tom nerozmýšľal, pretože ešte stále nemám všetky potrebné údaje pohromade. Aj vďaka pomoci priateľov si ich však stále dopĺňam. Navyše na niečo také nemám zatiaľ čas, pretože stále sa venujem v TJ Bezovec mladým turistom.
Ste známym organizátorom turistických akcií. Chodíte do prírody aj s členmi svojej rodiny?
– Samozrejme, popri turistike sa s famíliou venujeme aj zbieraniu liečivých byliniek a lesných plodov.
Milovníci prírody sú často aj hubármi. Chodíte do lesa s košíkom?
– Na huby chodíme od jari až do neskorej jesene. Napríklad pôvabnice sme už vyhrabávali aj spod snehu.
Máte sedemdesiatku a stále ste v dobrej fyzickej kondícii. Ako si ju udržiavate, posilňujete?
– Hoci doma posilňovňu nemám, zacvičím si aj na dvore. Pretože sa mi narodili iba dcéry, všetku chlapskú ro-botu okolo domu robím sám. Uznáte, že o pohyb teda núdzu nemám.
Ste rodený Piešťanec. V našom meste ste strávili vyše šesť desaťročí. Teraz, na „staré kolená", ste sa však presťahovali na Hubinu. Nie je vám za rodným mestom smutno?
– Na Hubine bývam už šiesty rok, no stále si tu neviem akosi zvyknúť. Ľudia sú tu síce veľmi dobrí, mne ale stále chýbajú Piešťany. Tam bolo vždy kam ísť, či už na prechádzku, alebo si posedieť a podebatovať s priateľmi. Tu sú v tomto smere možnosti obmedzené. Dnes už môžem len spomínať na posedenia u Leiera, ako sme sa chodili zabávať do Lipy, Grillu, Edenu alebo na Červenú vežu.
Vo svojom civilnom povolaní ste sa venovali vo vtedajšom Dome pionierov a mládeže v Piešťanoch výchove mladých, ktorých ste viedli k pravidelnému športovaniu. Zasväcovali ste ich aj do tajov turistiky?
– Mojou pracovnou náplňou od roku 1975, keď som nastúpil do vtedajšieho pionierskeho domu, bola branná výchova a turistika. Hoci som nikdy nemal vzťah k spoločnému cvičeniu, akým boli spartakiády, práve vďaka turistike som sa dvakrát dostal aj do Prahy. Tu bol počas spartakiády výborne pripravený celoštátny zraz turistov na Džbáne, kde sme mali aj rôzne poznávacie akcie.
Vieme o vás, že ste stáli aj pri zrode viacerých turistických podujatí v Piešťanoch a ich okolí. Prezraďte našim čitateľom aspoň niektoré z najznámejších…
– Napríklad Prechod z Bezovca do Piešťan, Výstup na Inovec, Prechod z Piešťan do Hlohovca, Blatový pochod a viaceré ďalšie. Najstarším podujatím, ktoré sme založili, bol Výstup na Tematín. V tomto roku poriadame už jeho 49. ročník.
Vaše akcie sa nezaobídu bez drevených účastníckych medailí. Kto ich vyrába?
– Už roky nám ich zhotovuje Miloš Kriško. Je okolo toho veľa práce, na každé podujatie treba urobiť nové medaily. Staré sa nedajú použiť, lebo je na nich vypálený dátum.
Dokedy sa chcete venovať turistike?
– Dokiaľ mi bude zdravie slúžiť. Tento šport je mojou celoživotnou srdcovou záležitosťou. Nebolo by zlé, keby som sa s ňou rozlúčil tak, ako jeden vášnivý turista z Trenčína, ktorý odišiel na onen svet priamo na turistickom chodníku…
To by teda znamenalo, že by ste chceli chodiť na túry až do smrti…
– Asi áno, pretože si neviem predstaviť, že by som nečinne sedel doma. Hoci bývam na Hubine, aj teraz chodievam v lete do Piešťan na bicykli. Iba v zime a nečase si vezmem auto.
Čoraz populárnejšia je aj cykloturistika. Ako je to s vami?
– Tú nerobím, no v rámci „kondičky" s deťmi z krúžku z času na čas absolvujeme nejakú horskú trasu. Rýchlosť prispôsobujem najslabšiemu a najpomalšiemu účastníkovi výletu.
Mnohí ľudia nechápu, ako niekto môže chodiť v daždi alebo za búrky po lese. Aký je na to váš názor?
– Chodiť po lese v daždi je niečo nádherné. My, turisti, sa vtedy cítime ako páni hôr.
Ako je to však v zime, keď sú cestičky zapadnuté snehom?
– V hlbokom snehu sa dá prebrodiť tak pol kilometra, netreba riskovať. Jednoducho sa musíme z akcie vrátiť. Turistiku môžu robiť ľudia každého veku, nielen zdraví. Nie je preto potrebné za každú cenu chodiť na dlhé túry. Stačí aj pár hodín pohybu na čerstvom vzduchu v lone prírody.
Starší turisti tvrdia, že dnešná mladá generácia akosi stráca záujem o prírodu. Je to pravda?
– Áno, mladí dávajú pred pohybom v prírode prednosť počítačom a iným zábavám. Tým trpia aj kondične, chýba im pohyb na čerstvom vzduchu. Dnešná fyzická zdatnosť mladých ľudí je o polovicu horšia než kedysi. Príčiny sú v rodine. Uznávam, že dnes rodičia nemajú zväčša na deti čas, pretože sú v práci od rána do večera. Deťom sa potom nemá kto venovať.
Aj v minulosti však chodili rodičia do roboty…
– To je pravda, no na školách bola zaradená do mimoškolskej činnosti aj turistika. Deti chodili na naše akcie rady, lebo sa na nich aj dobre zabavili. Turistiku tak dostali „do krvi" a ostali jej verní aj v dospelosti. Dnes sú všade prvoradé peniaze. Jedna veľmi múdra žena ešte pred 2500 rokmi povedala, že chamtivosť a bohatstvo raz zabije ľudstvo. Ak to pôjde takto ďalej, dnes už k tomu nemáme ďaleko…