Fotograf ulice – Ľudovít Lenoch nemá rád protokol

Jeho žena mu v časoch, keď začínal fotiť pre Piešťanský týždeň i časopis Piešťany vysolila každý týždeň zo svojej výplaty tisícku, aby mal začo v Bratislave zhotoviť väčšie farebné fotografie, ktoré nám potom autom privážal do redakcie. V tom čase totiž fotil aj v Bratislave. My sme sa v tých úžasných piešťanských vtipom sršiacich fotkách prehrabávali a obdivovali schopnosť tohto muža zachytiť ľudí tak, ako si to zinscenoval on sám. Na prehováranie je totiž fotograf Ľudovít Lenoch majstrom. Ďalšieho podobného nepoznám!  Podľa Ľuda, najlepších hercov, komparzistov,  figurantov a modelky nájdete na tržnici. Tam pulzuje život mesta. Lenochove fotografie z piešťanskej starej tržnice tvoria podstatnú časť asi 5000 snímkového archívu nášho týždenníka.  Stal sa z neho najväčší fotograf ulice!

Labáky, to nebolo nič pre mňa

Na svoje začiatky si spomína takto: „Môj tatino bol novinár, keď som sa po skončení základnej školy rozhodoval, kam ísť, povedal mi: „Ty nemáš ruky na zvárača, choď radšej fotiť!“ A tak som nastúpil do trojročného učebného odboru – komunálne fotografické služby . Na Schifferovej ulici nás učili nielen fotiť, ale aj pracovať vo fotokomore. Ateliérové fotografovanie ma ale nenadchýnalo. Túlal som sa po Bratislave a fotil ľudí. Trpel som aj počas odbornej  praxe v prvom slovenskom foto servise na farebné fotografie. Bol pri Primacionálnom paláci. Ja som chcel byť reportér. Už ako druhák som fotil svadby, krsty, pohreby, ale aj deti na poníkoch  v zoologickej záhrade.“ Ľudo veľmi rád spomína na časy strávené v bratislavskom V-klube. „Véčko – to bol pojem! Chodili tam vysokoškoláci – Paľo Hammel, Marián Varga, Miki Žbirka – to bol môj spolužiak zo základnej školy.  Do V-klubu som chodil už ako 15 –ročný. Otec mi to zakazoval, vraj čo tam mám čo robiť? No práve vo véčku som mal svoje prvé výstavy a tam som spoznal mnoho ľudí zo šou biznisu.“

Vyhodili ho z ústavu marx-leninizmu

Po skončení školy nastúpil mladý fotograf do práce u svojho otca. „Fotil som pre Novinky vedy a techniky,  bol to bulettin, vďaka ktorému som chodil po celej republike. Popritom som prispieval ilustračnými fotografiami do denníka  Pravda, kde otec pôsobil. Po svadbe s Katarínou som nastúpil do komunálu, prišli deti a bolo potrebné zarábať väčšie peniaze.  Nasťahovali sme sa na Muškátovu ulicu, o päť brán ďalej bývala aj moja mama. Narodili sa nám deti – dcéra Zuzana a syn Branislav. Od komunálnej fotky som sa dostal do ústavu Marxizmu a leninizmu ÚVKSS. Odtiaľ poznám Petra Weissa aj Pavla Kanisa. Chodievali za mnou do labáku. Dokonca – Peter Weiss ma aj z ústavu vyhodil, pretože som si robil fušky a on mi na to prišiel,“ spomína s úsmevom Ľudo Lenoch. Koho vtedy vyhodili z ÚV KSS mal naozaj smolu, pretože o nežnej revolúcii sa v roku 1985 ešte komunistom ani nesnívalo.

Fotil aj v krematóriu

Náš plodný rozhovor sme pri pive a borovičke u Janáčka na Sídlisku Sihoť, len pár desiatok metrov od redakcie zvrtli na fotenie známych osobností.  „V 69. roku som vo V-klube zachytil koncert Karla Kryla, tu som sa zoznámil aj s Kamilom Peterajom a Ondrejom Nepelom. Ten dopadol zle, hovorí sa, že mal AIDS, ale to neviem presne. Fotil som jeho urnu na Slávičom údolí. Vtedy za mnou prišla Ondrejova trénerka Hilda Múdra a hovorí mi: „ Môžem vám dať za fotenie len dvesto korún, Ondrej totiž nemá nič…“ Najväčšieho krasokorčuliara Slovenska uložili v detskom oddelení cintorína. Fotil som aj pohreb karla Duchoňa – populárny spevák odpočíva v prvej sekcii ružinovského cintorínu. Bol to obrovský pohreb, rozlúčiť sa s ním došla aj Laiferka, Mrvečka, Bucký. (Mrvečka, ten skočil z okna a Bucký pod vlak…)V krematóriu som sa stretával aj so Jurajom Sládečkom , Viliamom Záborským a karolom Belákom. Tí tam recitovávali. Keď niekto zomrel z národného divadla, Belák podpichoval Záborského, prečo on dostáva za básničku len štyristo korún a Záborský tisícku? „No asi preto, že ja som národný umelec a ty len zaslúžilý,“ odpísal ho  Záborský.“

Hokej hral s Golonkom

Na Muškátovu ulicu, kde Lenoch so svojou rodinou žil, chodil na návštevu aj Jaro Filip. „Zaľúbil sa do našej susedy klaviristky Márie Turčánovej.  Chcel si jej srdce dobiť tým, že jej bude hrať na klavíri. Otvorili sme dvere na chodbu, Jaro si sadol ku klávesom a hral. A Mária mu zo svojho bytu odpovedala tými istými tónmi. Ale nakoniec z toho nič nebolo, Mária Jara nechcela. Aj Mekky chodil k nám, dokonca u nás strávil aj Vianoce.  Tuším to bolo v roku 1984, keď mu zahynul brat Jason – skočil pod vlak.  Dole na Februárke som hrával hokej s Vladom Golonkom, pod barákom sme mali ľad a tam sme si zasa zahrali aj s Mekkym a Igorom Feketem zo Senzusu. Vtedy ešte Igora nik nepoznal. Bol obyčajný študent, nič výnimočné. Aj Dzurindovci bývali neďaleko nás, Vlado chodil šibať moju mamu.“

Najpohodovejší bol Csontos

Na otázku, ako sa Ľudo Lenoch dostal do Piešťan odpovedá: „ Bolo to ešte za čias vydavateľa Piešťanského týždňa Juraja Staška. No s Piešťancami som sa stretával ešte skôr.  Tak napríklad bývalého predsedu Národného výboru, Hermana som odfotil, keď vyhral desaťtisíce v Niké, lebo v tom čase som fotil pre túto súťaž výhercov do novín.“ Na otázku, koľkých piešťanských primátorov Ľudovít odfotil, a ako by ich charakterizoval odpovedá : „Na filmoch mám všetkých. Viliam Hájovský, ten bol šarmantný. Ivan Mrázik bol fajn, no rezervovanejší. Fotiť Juraja Csontosa bola balada, bol totiž vždy uvoľnený.  Ja som si ho naaranžoval ako som len chcel – aj s drakom na hlave. No a Remo Cicutoo – je sympoš.  Keď sa ho pýtam, pán primátor, môžem vás odfotiť, odpovie mi – „Vám pán Lenoch jednoducho neodolám.“ Ľudovíta Lenocha troška mrzí, že Piešťany sú príliš konzervatívne. Pri fotení oficiálnych návštev sa snaží dodržať protokol zo srdca neznáša. „Myslím si ale, že na recepciách by už protokol mal ísť stranou a tam by mala prísť moja chvíľa na otravovanie ľudí. Tam si ich už chcem aranžovať. Mám z toho pasiu. Slezáček mi vždy hovorieval: „Ľudo, ty toľko slopeš a také fotky robíš! Tým asi povedal všetko podstatné o mne. Nafotil som tisícky záberov známych osobností. Prezidentov, hudobníkov, hercov, diplomatov, spevákov. Mojím učiteľom bol známy fotograf Postraský. On ma naučil vychádzať z ulity. Naposledy som  odfotil aj anglickú kráľovnú, a to som sa nestihol ani akreditovať…“ Na otázku, čo by si prial v súvislosti so svojou veľkou výstavou, ktorá je v týchto dňoch sprístupnená v Dome umenia, Lenochovi zvlhli oči a priznal sa: „Túžim po tom, aby na výstavu okrem Mekkyho, Maríny Kráľovičovej a pána prezidenta Gašparoviča došiel aj Dodo Šošoka. Ale ten je veľmi vážne chorý. Prosil som pána prezidenta, aby tam aj on došiel – kvôli Šošokovi. Vernisíž by mala byť 28. novembra a výstava potrvá do 15. decembra. Všetkých vás na ňu srdečne pozývam! Výstava má názov Okamihy pravdy alebo Svet objektívom „paparazza“ Ľudovíta Lenocha. “