Blog Diany Sixtovej: Len čo je bolesť dosť veľká…
Keď som bola mladšia, mala som tak, ako určite veľa iných dievčat v mojom veku založený zošit, do ktorého som si písala svoje myšlienky, alebo myšlienky iných ľudí, s ktorými som sa stotožňovala. Na prednej strane bolo veľkými písmenami napísané: „Len čo je bolesť dosť veľká, príde úľava.“
Odvtedy som už dosť vyrástla a aj pohľad na svet mám diametrálne odlišný, ale život ma stále núti premýšľať nad tou vetou a overovať si ju.
Pred nejakým časom som mala deň, kedy sa mi smola lepila na päty. Nič mi nevychádzalo, deti v škôlke poctivo skúšali, koľko vydržím, celý deň som nestihla nič zjesť ani sa napiť. Jediné, na čo som bola schopná myslieť bolo, čo všetko ma ešte čaká popoludní a ako to stihnem.
Práve som sa na určenú hodinu predierala pomedzi nezvyčajný dav ľudí cez vestibul kultúrneho domu na lekciu autoškoly a keď som zadýchaná dobehla do kancelárie, zistila som, že som si zle zapísala čas a mám vlastne ešte pol hodiny. To už som mala akurát tak dosť a šla som si sadnúť späť do haly na bočné schody. V strede tej masy ľudí, mi ale prišla smska a tak som zastala, aby som si vytiahla telefón z tašky. Šéfka.
Už- už som si ju šla prečítať, no v tej chvíli sa predo mnou ako blesk z jasného neba zjavili štyria Mexičania a začali hrať nejakú zamilovanú pieseň. Okamžite som hodila mobil naspäť do tašky a najbližšiu pol hodinu som počúvala zamatové „Paloma, Paloma…“ a nežné zvuky gitary.
Vonku sa zaťahovalo na búrku, celá miestnosť ostala nejaká sivá a jediné, čo žilo a pulzovalo, bola tá hudba, vinula sa vzduchom, láskala ma, naozaj som mala pocit, že hrajú len pre mňa a ja som prižmúrila oči a usmievala sa na tých štyroch chlapov, čo prvým tónom ako nič zmiatli všetky moje starosti a umožnili mi znova vidieť, že je všetko v najlepšom poriadku.
Pretože aj keď sa na človeka rúca celý jeho svet a problémy nemajú konca- kraja, neznamená to, že pekné veci nie sú.
Viem, že v ten deň tam bola nejaká mexická akcia, ale netuším, ako sa tí muzikanti zjavili predo mnou. Do konca života na to budem spomínať ako na pozdrav zhora, ako takú injekciu od prozreteľnosti, vďaka za ňu.
Je to jasné. Len čo je bolesť hlavy na nevydržanie, nečakane nájdete v taške zabudnutú pilulku proti bolesti, len čo sme na konci so silami, dostaneme možnosť na chvíľku len tak sedieť a odpočívať, len čo máme pocit, že svet nám dnes nedá nič pekné, zjavia sa štyria Mexičania a rozjasnia nám deň.
Zvykla so si na vedomie, že ak mi podmienky hádžu polienka pod nohy, znamená to, že mám ešte dostatok síl, aby som ich prekonala. A ak by bolo veľmi zle, určite bude pomoc na blízku. Nemá to nič spoločné s vierou v Boha, je to len popieranie sebadeštrukcie, obyčajné vesmírne zákony.
Je to o viere v dobro. Tak to funguje. Každý by si to mal sám vyskúšať.
