E. M. Photography: Spoznajte Lenku Trishu Kowařowskú

Dnes sme vyspovedali Lenku Trishu Kowařowskú. Táto mladá fotografka pochádza zo Sučian a momentálne žije v Žiline, kde má aj svoju prvú výstavu. Už druhý rok študuje Mediamatiku a kultúrne dedičstvo na Žilinskej univerzite. Strednú školu dokončila na Gymnáziu Viliama Paulíny – Tótha v Martine. Fotenie je pre ňu koníček, ale myslí to s ním smrteľne vážne.

Na začiatok klasická otázka ako pre každého. Aký je tvoj príbeh objavenia fotáku a fotenia?

No neviem, aké bývajú klasické odpovede na túto otázku, ale môj príbeh začína a končí v jeden deň, keď som objavila fotky jednej slovenskej fotografky. V tom momente, ako som ich uvidela, som vedela, že to isté chcem robiť aj ja. Nevedela som ako, ale vedela som, že chcem. Z jej záberov dýchala krása a čistota… Myslím, že to bolo v lete 2006. V tej dobe som mala doma nejaký kompakt, ktorý bol mojou prvou “hračkou”. Na rad prišlo sťahovanie editorov, prvé knihy o práci v editore a už to šlo. 🙂

V tvojej tvorbe prevládajú hlavne portrétne fotky. Čo iné ešte fotíš?

Môj záujem je viac menej portrétovanie ľudí, zachytávanie emócií, nálad a momentov. V dnešnej dobe ma takmer každý z nás nejaký komplex zo svojho výzoru, alebo by niečo na sebe rád zmenil. Keď fotím ľudí, chcem aby si po pozretí fotiek povedali: Wow, toto som fakt ja? Niekedy sa snažím ukázať obyčajným ľudom, že aj oni môžu vyzerať ako tie nádherné „dokonalé“ ženy a muži z obálok módnych magazínov. Aj keď nie vždy je toto hlavnou pointou, no milujem ten pocit, keď sa ľudia vďaka mojim fotografiám cítia aspoň na chvíľu výnimočne. Čo sa týka iných tém, ako napríklad príroda a krajiny, tie fotievam len, keď som na nových miestach, ktoré už možno nikdy neuvidím. Napríklad na dovolenkách, na horách atď. Samozrejme že pokiaľ ma niekto záujem nafotiť nejaký produkt, architektúru a podobne, nepoviem nie.

Pri svojej tvorbe používaš photoshop. Do akej miery je pre teba potrebný?

Na začiatok poviem, že nikdy nevypustím von niečo „surové“. Hovorí sa, že majstrovstvo je odfotiť fotografiu, tak aby sa nemusela upravovať. Stáva sa mi, že niečo nafotím a poviem si, bomba, toto je skvelé. No natiahnem to do PC a nedá mi nezabrdnúť do toho. Nie som z tých, čo fotografie upravujú komplexne, no každej časti fotografie sa venujem zvlášť. Hrám sa so svetlom, farbami atď.

Aká je tvoja najväčšia foto láska?

Moja najväčšia láska je Zenit E, ktorý som dostala od známeho. Mrzí ma, že éra kinofilmov je už preč. Milujem ten pocit, keď nafotím film a po ceste do labu sa teším ako malé dieťa na hračku, že čo na tom filme nájdem.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti ?

Môj najväčší sen je ,aby ma fotografia živila. Je to síce dosť náročné, no dajú sa týmto spôsobom zarobiť aj slušné peniaze, pokiaľ sa človek vie obracať a „predať sa“. Pomaličky sa malými krôčikmi snažím približovať, no či sa mi to niekedy úplne podarí je vo hviezdach.

Teraz máš v Žiline výstavu…

O mojej tvorbe sa dopočula majiteľka kaviarne a oslovila, či by som nemala záujem vystaviť svoje práce u nej. Súhlasila som. Mal to byť výber ôsmich až desiatich fotografií, takže som si bola obzrieť priestory a podľa toho som komponovala výber súboru. Myslím, že výsledný efekt je celkom fajn. Keďže celá výstava sa volá „Portraits“, tak je hneď jasné, že architektúra to nebude. Podľa čoho som vyberala? Ani neviem. Bol to intuitívny výber.

Porozprávaj nám príbeh vznikania fotky od začiatočného nápadu až po prípravu, realizáciu a finálnu podobu.

Každý deň preklikávam na internete desiatky fotografií, ktorými sa nechávam inšpirovať a v momente keď dostanem v hlave nápad, snažím sa nájsť osobu, ktorá by do konceptu dokonale zapadla. Pokiaľ príde za mnou niekto, hej, poď ma nafotiť, vtedy sa stane to, že sa na človeka pozriem a vidím (nápad, scénu, náladu atď) alebo to jednoducho nevidím a potom príde na rad debata s dotyčnou osobou o predstave, inšpirácii atď. Ďalej sa dohodne termín, čas, miesto a nápady vznikajú dosť často aj počas fotenia. Mám rada spontánne veci a spontánne zábery. Bohužiaľ, stávajú sa aj prípady, keď sa nepodarí vytvoriť dostatočne uvoľnenú atmosféru medzi mnou a dotyčnou osobou, čo sa odrazí aj na fotkách. Našťastie, takých prípadov bolo zatiaľ málo (musím si zaklopať) a dúfam, že ich málo aj ostane… Pri fotení veľmi málo využívam svetlá, blesky alebo umelé osvetlenie všeobecne. Omnoho radšej využívam denné svetlo. Tak isto, čo sa týka líčenia, tak vizážistku si volám len vo výnimočných prípadoch. No a keď mám pocit, že som zachytila všetko, čo som mala v hlave a nápad môže vyfučať z hlavy, vtedy padne záverečná klapka a ide sa domov. Fotky idú na selekciu a keď je vybraté hybaj ho do Photoshopu a "work is done". To je tak v skratke asi všio 🙂