Blog Jamesa R. S. B. Jackmana: Rozhrešenie alebo rozlúštenie… I. časť

–          Nazdar čo ako? Koľko už máš za sebou? – povedal som.
–          Ani neviem. Ale nie moc. Veď je ešte len pondelok, mám to rozložené.
–          Veď to asi každý, len neviem či to stihnem. Nemám z toho dobrý pocit.
–          To sa ani nedá stihnúť na sto percent naučiť.
–          Je mi to jasné. No musím sa snažiť. Vieš keď na to štyri roky ser .š, musíš zabrať aspoň na konci!
S Jesperom som sa cez akademický veľmi zblížil. Správny chalan, ktorý v podstate vie čo chce a chráni si čo má!
Učil som sa do štyroch ráno. Nazvem svoj stav priam „vypatlaným“. Zbaštil som asi štyri kávy, tri energy drinky a cez dvadsať cigariet! Druhý deň som začal hneď ráno. O pol noci ma zavolal Florián na cigu. Že sme sa dlho nevideli. Nech trošku pokecáme. Bral som to ako vykúpenie. Sedeli sme tam tri hodiny. Kecali, smiali sa, pili pivko, lízali nanuky. Skvelý večer. Noc. O tretej som prišiel domov a spravil si kávu.
Bol som už taký vyčerpaný, že aj keď som ju vypil na šupu, zaspal som. Ráno zase. Obchod, jedlo, energy drinky, káva ciga, knižky! Takto celý týždeň. V sobotu som si musel ísť prevetrať hlavu. Pobehali sme Topoľčany, Duchonku… A za dva dni prvá matura. Nemohol som sa odviazať.
A je to tu! Zajtra maturujem! Nemčina, ekonomika! Už som sa neučil. O dvanástej som si šiel zapáliť na balkón. Bola veľmi zvláštna noc. V ovzduší bolo cítiť to sparno pred dažďom. Obloha z môjho pohľadu napoly zakrytá oblakmi, kde sa blýskalo a bolo počuť hrmenie. Druhá polka – bližšie ku mne bola posiata hviezdami. Aj z mesiaca bol vidieť iba polovicu, ostatné zakrývali mračná. Ten pohľad bol neskutočný. Mal som prázdno v hlave. Konečne úplne prázdno. 
Na krku retiazku od mamy. Máme taký zvyk. Vždy pred nejakou dôležitou skúškou dostanem niečo po mame. Psycho podpora pre mňa. Spoza mračien vyletela hviezda. Preletela mi ponad hlavu neskutočne dlho letela. Stratila sa mi nad hlavou, lebo už bola za domom a tma musela ešte letieť. Bol som unesený. Sám seba som prichytil, ako hovorím: “Wow“. Vtedy som vedel, že zmaturujem. Bol som si istý. Tá hviezda bola pre mňa znamením! Už som do rána iba afirmoval. “Prídem, poviem, Zmaturujem!“
–          Pochopil si všetko? – povedala profesorka
–          Asi áno. Dúfam.
–          Dobre. Priprav sa, za chvíľočku pôjdeš!
Nevedel som nič! Ale nevzdal som sa, niečo som si napísal a niečo aj povedal.  Neustálou afirmáciou som podporoval svoje sebavedomie. Kŕmil si ho doslova. Keď bol čas na rozsudok, držal som sa z Jednorožcom za ruky, keď sme vstupovali do vnútra. Stáli sme tam ako na popravu.
Videl som, ako sa na mňa usmiala profesorka. Žmurkla. Vedel som to! Spravil som! Po vynesení rozsudku sme sa objali. Asi každý s každým. Úsmevy. No iba pri Jednorožcovi som to neskutočne pocítil a hlavne precítil! Jednorožec znamená pre mňa veľa. Ako človek aj výzorom!
Je to žena, na ktorú keď sa pozriem, tak sa mi na nej páči každá vec. Úsmev. Vlasy, postava, to ako niečo hovorí,   to ako spraví určitý pohyb. No je pre mňa nepolapiteľná. Nie som čistá panna. A aj keby som bol pri mesačnom svite, by som ju mohol iba zabiť. Nie si vziať do ohrádky a chovať.
Na druhý deň ma už čakala iba slovina. Tou som si bol istý, že spravím, len na akú známku. Doživotne si budem pamätať ako som čítal tú krátku správu o úmrtí Paula Baumera.
–          No a nakoniec nám prečítaj tú krátku správu,- povedal profesor. Usmial som sa, lebo som netušil čo bude nasledovať.
–          No. Paul Baumer. Bodka. Škrkance.- v tom momente sa začali smiať. Až na predsedníčku, ktorá sa už asi za hlavu chytala.
–          A ďalej?