Blog Petra Remiša: Šou mast gou on
Mnohokrát sa ma pýtajú, ako je možné, že naša skupina vydržala tak dlho, skoro tri desaťročia. Robíme to kvôli dievčatám? Odpoveď je jednoduchá: Nie, robíme to miesto nákupov.
Priznávam sa, boli časy, keď sme sa chceli zapáčiť nežnému pohlaviu, ktoré po nás hádzalo spodnú bielizeň. Tie sú preč, lenže medzitým sme našli praktickejší dôvod:
Zbierame veci, ktoré sa váľajú po koncerte na zemi.
Ak napríklad nastúpime po inej kapele, obyčajne pre nás zabudnú na pódiu stojan, trsátka, kábel, alebo husľový slák. Musíme však byť v strehu ak niekto vystupuje po nás. Naše stojany sme už naháňali po Seredi, Brezne aj v Prievidzi.
Hodne ušetríme aj na zimnom oblečení. Po open air koncertoch som prišiel k niekoľkým pekným čiapkam a moderným šálom. Obzvlášť prínosné sú silvestrovské koncerty, kde sa v hľadisku vedľa stratenej baranice váľa basa šampusu.
Zabudnuté kožené a riflové bundy ani nepočítam. Nechávam ich iným členom kapely, lebo sú mi malé. Tenisky bez páru venujem charite.
V poslednej dobe sa udomácnil pekný zvyk nosiť nám na koncerty mastný chlieb s rajčinkami a cibuľou. Milosrdní fanúšikovia ma nielen zachránili od hladu, ale prebudili vo mne podnikateľský zámer: Otvorím si zelovoc a sekáč.
Strelím tam tie podprdy, čo po nás kedysi hádzali dnešné babičky.