Blog Diany Sixtovej: Liek na manželskú krízu
Dnes mi môj otec rozprával zaujímavý príbeh. Jeden muž nebol spokojný so svojím manželstvom, nerozumeli si so ženou tak ako kedysi, jednoducho iskra bola fuč a s ňou aj všetky radosti manželského spolužitia. Rozhodol sa, že navštívi miestneho duchovného majstra a poprosí ho o radu.
Keď sa od neho vrátil, žena sa nestačila čudovať, aký je jej manžel zrazu pozorný, ako sa snaží o je priazeň, stará sa o jej šťastie, jednoducho ako im je spolu dobre, tak ako kedysi. Len jej bolo čudné, že vždy počas večera si manžel odbehne do kúpeľne a o chvíľu sa zas vráti. Raz to už nevydržala a šla ho sledovať. Cez kľúčovú dierku ho zbadala ako stojí pred zrkadlom a svojmu vlastnému odrazu vtĺka do hlavy: „Nie je to tvoja žena, nie je to tvoja žena…“
Na prvé počutie to znie ako jedna z tých primitívnych manželských anekdot, ktoré sa snažia hrozne humorným spôsobom presvedčiť ľudí, že manželstvo je pekelný zväzok.
Ale je to v podstate veľmi pravdivý a neškodný príbeh, ktorého princíp by mohol veľmi dobre fungovať aj v reálnom živote. Podľa mňa hovorí o tom, že človek je tvor tvorivý (už aj základ slova je jednoznačný) a potrebuje zmenu, potrebuje pohyb.
Verím, že prezidentka feministického klubu by ho jasne diagnostikovala ako „obmedzeného sexistu, čo si nevie vážiť svoju dobrú ženu“. Ja hovorím, že to bol chlap s typickým prejavom ľudskosti, túžbou po novote, dychtivosťou života a koniec koncov aj s láskou k svojej žene, pretože len človek, ktorý miluje, dokáže v žene, na ktorú hľadí dvadsať rokov nájsť úplne novú femme fatale.
To, že si vo vlastnej žene predstavil bytosť, ktorú môže znova objavovať, krásne oživilo zaprášené, ale stále ešte dýchajúce city oboch. Mám ich pred očami: Ona varí a on si číta v predsieni noviny. Zrazu zdvihne hlavu od palcových titulkov o politike, zadíva sa na tú dámu pri sporáku a spomenie si, ako smiešne vyplašený si pripadal vtedy dávno, keď sa ku nej naklonil a zacítil ako jej voňajú vlasy. Čím je ku nej bližšie, tým viac obaja mladnú a nakoniec ju, sedemnásťročnú, chytí okolo drieku a ten najkrajší kuchynský valčík rozvíri teplo nad hrncami.
Je úplne jedno, čo si hovoril posledný týždeň pred zrkadlom. Ak to spôsobilo, že si spomenul na to všetko, stojí to za to. Každému pomáha niečo iné, ale nie je správne, že manželia, ktorí sa v mladosti milovali, to len tak hodia za hlavu a povedia si, že si už dokonca života budú liezť na nervy a na vine je čas.
Možno je naozaj toto liek na manželskú krízu. Spomenúť si, že kedysi celý môj svet stál a padal na tom, či ma má rád, alebo nie. Je to jednoduché. A robí to zázraky.
