James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti…Fatum meum in manu mea …

To, že nedokončím školu. Už nikdy. Dátum na náhrobnom kameni 14. apríl 2009. Kvety, slzy, pieseň, plač. Otázky,  prečo som to spravil. A jednoduchá odpoveď. Slabosť…
Dúfam len, že na moje meno im tá slza nepadne. A to moje meno nech sa radšej krčí ďalších 50 rokov… Život mi dal bolesť kože a štipľavosť kostí. A ja som ho dokázal zvládať do určitého momentu. Keď mi prišiel príliš ťažký, zaťal som zuby a šiel ďalej. A keď príliš ľahký,  vystrelil som si mozog…
Vyťahujem oslintané prsty z úst. Prsty v tvare zbrane. Niečo vo mne zomrelo. Niečo veľké. Nevedel som, či zas. Či predtým cez všetky tie etapy, obdobia, časti som si strieľal mozog z hlavy. Ale teraz som mal taký pocit. Pocit dotvorený mojim teatrálnym konaním bez obecenstva. Osamote.  Pocit znovuzrodenia.
Ako bláznivý som začal čítať jednu knihu za druhou. Knihy o ľudských životoch. O živote ako takom a o jeho premenlivosti. O tom, ako sa dá v jednej sekunde všetko pokaziť, dokončiť či len znova začať. O ľuďoch, ktorí verili v seba a svoju podstatu. Vo svoju slabosť. Alebo iba vo svoje ideály, ktorých sa nikdy nechceli vzdať. Väčšina sa vzdá.
No ja som mal cieľ. Po vlastnej samovražde, a myslím, že úspešnej, som opäť našiel svoj cieľ. Ten starý cieľ, ktorý som si dal, už keď som mal asi 12 rokov.  V knihách som hľadal odpovede na nespočetne veľa otázok, ktoré ma ťažili. Ako by som po vlastnej smrti opäť nič nevedel a chcel sa všetko znova rýchlo dozvedieť.
V letnom teplom daždi vysedávam veľmi rád. Keď po rozpálenom dni sa poobede spustil dážď, bral som to ako vykúpenie. Ten teplý letný dážď. Sadol som si na schody pred dom. Na tie schody, kde sa vypilo už toľko kávy. Mlčky sedím a cítim každú kvapku. Štípe ma z nich koža a bolia kosti! V širokých kraťasoch a oranžovej polokošeli si vychutnávam očistu.
Skladám si dole šiltovku a následne aj veľké slúchadlá,  nech cítim, ako zo mňa opadáva strach, neistota a všetky tie veci, ktoré mi berú šťastie. Z MP3-ky my hrá “Musíš vydržať!“ Viem, že utretím vlastného tela to všetko zmizne. Všetko, čo sa nahromadilo za to dlhé zimné obdobie. Keď som vstal a šiel sa prejsť, vyzul som si šľapky. Sám som sa asi hodinu prechádzal po ceste.
Bosý. Šľapky som mal v rukách. A vychutnával som si ten zvuk. Premýšľal opäť nad všetkým. No keď sa spustil silný lejak a blesky, bolo mi jasné, že som čistý… No na akú dobu? Neviem. Ani som sa tým nechcel trápiť. Objavil sa Romeo.
–          Ty čo tu robíš? Ti už úplne “ švitorí“?
–          Nie. To by si nepochopil.
–          Skús?
–          Nemyslím, že je správny čas a ani miesto na vylievanie si srdca.
–          Okej. Tak sa maj. Budeš chorý!
Bolo mi to úplne jedno. Bol som šťastný, ten krásny pocit šťastia ma napĺňal teplom. Vedel som, že si to musím užiť,  kým sa dá. Kým sa mi neobjaví prvý problém od očisty. Kým nebudem opäť počuť prvý cudzí problém, tajomstvo či iba vzlyk, výkrik smerom na moju osobu.
Tým, že som zomrel. Som si dokázal svoju slabosť. A tým, že doma som ju utieral modrou osuškou. Osušku som potichu, aby si to mama nevšimla, dal do  igelitky a šiel vyhodiť. Až v tom momente som bol čistý. Cítil som to, až vtedy keď som ju púšťal z ruky. Počul padnúť do koša.
Sadol som si pred počítač a chytil do ruky ďalšiu knihu. S vedomím, že už som iný. Oželiem slovo samovražda a prejdem na ďalšiu etapu.
Emily, Emily, Emily otvára oči a prikladá náplasti na bolestivé rany!