Má tri deti – dvoch synov a Strieborničku

K párovým tancom, za ktoré získali na rôznych súťažiach najviac ocenení, im vyhrávala živá muzika zo základnej umeleckej školy. Práve na pôde tejto školy ich učiteľka i umelecká vedúca Dagmar Kuběnová vedie už roky, od prvých krôčikov valašského skoku po náročné zdvíhačky, otočky či pérovanie.

Dáša, zaspomínaj si na začiatky Strieborničky….
– Aj keď sa to nezdá, už dvadsaťdva rokov učím ľudový tanec. Dievčat som mala vždy dosť, len chlapcov bolo ako šafranu. No v školskom roku 1998/99 sa mi do tanečnej prípravky nahrnuli aj šikovní mládenci, ktorých zaujali ľudové tance a na konci školského roka sme už aj vystupovali.
V tom čase som viedla folklórny súbor Striebornica. Z látok, ktoré nám zostali, som dala ušiť detské kroje. Vhupli do nich zakladajúci členovia Strieborničky – Filip Kopca, Viktor Urban, hokejista Patrik Gunda, Mišo Bľanda, Paulína Hulmanová, Adela Klčová, Patrícia Pečnerová, Ivona Ilenčíková, Daniela Cifraničová, Lucia Orviská a ďalšie dievčatá.
Nacvičila som s nimi prvé dva myjavské tance – Takého som muža mala, ktorý tancovali všetky deti, a ďalší, náročnejší, aj so skokmi bol určený pre dvojice. A Striebornička – odetá v krásnych myjavských krojoch – začala vystupovať. Boli to pekné časy a rada si na ne spomínam.

O rok si odišla na materskú a zdalo sa, že súbor ostane bez vedenia...
– Deti som odovzdala Lucii Hercegovej a požiadala som ju, aby skupinu udržala za každú cenu. Lebo v tom čase už mali o moje deti záujem iné folklórne súbory. Lucia Strieborničku udržala, som jej veľmi vďačná.
Aký bol tvoj návrat?
– Už v septembri roku 2000 k nám pribudli ďalší chlapci – Martin Radošinský a moji synovci Matej a Ján Kubriczkí. Rozhodla som sa, že urobím konkurz na dievčatá a vyberiem ku každému chlapcovi tie najlepšie. Táto skupina potom tvorila jadro Strieborničky takmer desať rokov.
V súčasnosti mám, žiaľ, už iba štyri páry. Z pôvodných tanečníkov zostal len Filip Kopca. Zaujímavé je, že Pavlínu Hulmanovú, ktorá sa niekoľkokrát pokúšala dostať na tanečnú školu, práve tento rok prijali na Vysokú školu múzických umení. Pomohol jej Filip, s ktorým na skúškach zatancovala ľudový tanec. Treba však pripomenúť, že Pavlínku učila klasický tanec a balet Oľga Osvaldíková.
S ktorým tancom žala Striebornička najviac úspechov? A kto vymýšľal choreografie?
– Veľmi veľa diplomov sme získali za párový tanec Z Orešian. Možno to vyznie ako chvastúnstvo, ale pravdou je, že som sa stala dievčaťom pre všetko – som nielen učiteľka tanca, ale aj choreografka, kostymérka, manažérka a často aj psychologička. Robím všetko, čo treba.
Poznám tvoje začiatky vo folklórnom súbore Striebornica a viem, že najmä vďaka tebe a Zuzke Trnovcovej, ktorá rozvíjala hudobnú zložku súboru, ste v Piešťanoch prebudili u detí záujem o folklór. Dokonca ty si sa v Striebornici stretla aj s budúcim manželom. Ako to u vás doma funguje? Je ti Jaro stále oporou?
– Môj manžel je folklorista telom i dušou. Aj preto chápe všetko, čo robím. Dodnes mi veľmi pomáha nielen on, ale aj celá moja rodina a kamarátky. S Jarom máme dve deti. Starší Jarko netancuje, baví ho skôr výtvarné umenie a mladší šesťročný Šimonko má detskú mozgovú obrnu – on tiež žije hudbou, ale vyberá si, čo bude počúvať.

Je to iste náročné – zladiť starostlivosť o dieťatko, ktoré si vyžaduje špeciálnym prístup, so zamestnaním a byť ešte aktívna aj vo folklóre…
– Aj preto som vďačná všetkým, ktorí mi pomáhajú. Často prídem domov zo školy a padnem rovno do postele. Po skúsenostiach, ktoré som získala, môžem každej mame, ktorá má postihnuté dieťa, poradiť asi najlepšiu vec, akú poznám – nájsť si niečo, čo ju naplní spokojnosťou.
Nejakú činnosť alebo cieľ, ku ktorému sa priblíži. Pretože zostať zavretá doma, bez kontaktu so svetom, je najhoršie. Len žena, ktorá j e šťastná, môže rozdávať radosť okolo seba bez toho, že by cítila zatrpknutosť, zlosť či beznádej. Ja som aj vďaka tomu, že môžem svoje vedomosti a skúsenosti odovzdávať cudzím deťom, našla nielen sebarealizáciu, ale aj správnu mieru obyčajného ľudského šťastia.
Máš nejakú zaujímavú príhodu v súvislosti s tancom a Strieborničkou?
– V lete 2004 sme sa dostali na prvý zahraničný zájazd do talianskeho mestečka Lecce. Bývali sme v kláštore, kde bolo v jednej obrovskej miestnosti asi 35 postelí. Toto hromadné bývanie malo svoje výhody. Všetci sme sa veľmi skamarátili a staršie dievčatá i chlapci sa dokázali výborne postarať aj o mladších 8-9-ročných kolegov.
Kúpali sme sa v mori, vystupovali sme, boli sme vynikajúca partia. O dva týždne nato sa začal školský rok. Neviem, či sa nejako zmenilo biopole, ale keď som vyzvala deti do tanca, zrazu sa nik nechcel s nikým chytiť do páru. Bolo to nepochopiteľné. Musela som využiť všetky svoje psychologické schopnosti, aby som prelomila odpor. Po dvoch-troch nácvikoch sa to síce zmenilo, ale dodnes nechápem, čo sa vlastne stalo…
((Image:2:left))
Čo je na folklórnom tanci najťažšie?
– Spočiatku sa folklórny tanec nezdá byť veľmi ťažký. Zvyčajne prvým krokom je valašský – to je také podskakovanie, potom sú nahadzované na špičku, na pätu, nasledujú otočky. Medzi veľmi ťažké patrí párové točenie. Tanečníci musia pochopiť pérovanie, lebo v každej oblasti je iné. Aj držanie je zložité, tanečníci sa nesmú neodkloniť od osi. Deti s tým majú zvyčajne problémy, kým sa ho naučia.
Ako sa menili charaktery tanečníkov? A čo s nimi urobila puberta?
– Bolo dobré, že sme v Taliansku toľkokrát vystupovali. Decká pocítili, že sú niečím výnimočné, všetci ich tam chválili a obdivovali ich disciplínu, ale aj slušné správanie. Naši hostitelia z nich boli nadšení, obdivovali ich presnosť, disciplínu, výkony.
Bol to náročný zájazd a im stúplo sebavedomie. Uvedomovali si, že vedia niečo viac ako ich rovesníci. Myslím, že vďaka pôsobeniu v ľudovom súbore sa naučili aj kultúrnejšie sa správať, majú vlastný úsudok. A puberta? Tá sa dotkla asi každého inak. Kto ostal v súbore, iste neľutoval. Aj keď v čase pubertálnych zmien som ku každému tanečníkovi musela pristupovať individuálne. Čo platilo na jedného, druhému nič nehovorilo a opačne.
Ktoré regióny sú vo vašich tancoch najčastejšie zastúpené?
– Zamerala som sa na Myjavu, Horné Orešany, Piešťany, ale aj Šariš a Zemplín. Teda tie, ktoré som robila aj pre veľkú Striebornicu. Bolo to preto, aby som si vytvorila liaheň talentov. Moji zverenci ovládajú charakteristické črty tancov z celého Slovenska, ak by išli na strednú školu niekam inam, aby vedeli tancovať aj tamojší folklór.
Slovenský ľudový tanec je výrazovo veľmi bohatý. Slováci majú krásne kroje. Ktorý kraj, piesne i tance sú ti najbližšie?
– Mojou srdcovou záležitosťou je Podpoľanie. A potom ma srdiečko bolí, keď vidím, ako ho niektoré súbory nivočia. Podpoľanie považujem za najzachovalejšie – folklór tu bol uzavretý, zakonzervovaný v kotlinách a lazoch. Ostalo v ňom to krásno, ktoré ma neustále fascinuje.
A čo piešťanský folklór? Hovorí sa predsa, že naše kroje sú najkrajšie.
– Celé západné Slovensko je poznamenané priemyselnou revolúciou. Aj do Piešťan prichádzali ľudia z iných krajov, ktorí si tu hľadali prácu. Tu sa to pomiešalo, že sa dá len ťažko povedať, čo bolo pôvodné a čo donesené. Napríklad v 18. storočí práve vplyvom priemyselnej revolúcie v západných krajinách takmer zanikol pôvodný folklór.
Dá sa dieťaťu rozkázať, aby tancovalo ľudový tanec?
– Rozkáž rieke, aby plávala opačným smerom… To nejde. Rovnako je nemožné prinútiť dieťa k akejkoľvek činnosti, ktorá sa mu nepáči. Ľudový tanec je regula – disciplína. Treba prísť na nácvik, či vonku prší, sneží, alebo trieskajú hromy-blesky. V základnej umeleckej škole učíme nielen ľudový, ale aj klasický tanec, step a moderný tanec.
Dieťa si samo vyberie, k čomu najviac inklinuje. My učiteľky nemôžeme očakávať, že z každého tanečníka vychováme profesionála. Naučíme ich dobrým základom a je na deťoch, ako sa rozhodnú.
Začať s tancom nie je neskoro ani v dvanástich rokoch. Napríklad nášho žiaka Martina Radošinského z Trebatíc vzali ako štrnásťročného do piateho ročníka tanečného konzervatória a teraz pôsobí v SĽUKu. Keď je dieťa mimoriadne talentované, má šancu kedykoľvek.