K výročiu tragickej smrti gen. M. R. Štefánika

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v neďalekej obci Košariská v rodine evanjelického farára. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prahe, začínal na Vysokom učení technickom, no po dvoch rokoch prešiel k astronómii.
Patril medzi hlavných predstaviteľov spolku Detvan, kde presadzoval zblíženie Čechov a Slovákov. Po ukončení štúdia odchádza v r. 1904 do Paríža. Začal tu pracovať ako astronóm v observatóriu v Meudone pri Paríži. Okrem toho realizoval aj pozorovania na vrchole Mt. Blanc, v Španielsku, Turkestane, Alžírsku, Brazílii či ostrovoch Tahiti a Vavau v Polynézii.
V roku 1912 Štefánik získal francúzske občianstvo a začal pracovať v Národnej hvezdárni v Paríži. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády – k letectvu. Ako pozorovateľ pôsobil na západnom a balkánskom fronte.

Presadil zavedenie stálej meteorologickej služby v armáde, čím si získal uznanie. Ako jeden z prvých predstaviteľov česko-slovenského odboja si uvedomil, že vojenský konflikt veľmocí výrazne zmení mocenské pomery v Európe a môže byť príležitosťou na oslobodenie utláčaných národov rakúsko-uhorskej monarchie.
V Paríži založil vo februári 1916 spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom Československú národnú radu, ktorá bola najvyšším orgánom č.-s. zahraničného odboja. Štefánik bol jej podpredsedom a zároveň jediným zástupcom Slovákov.
Ako rozhľadený politik a zároveň vojak si uvedomil, že v čase vojny sa o politickom usporiadaní rozhoduje nielen za diplomatickým stolom, ale najmä na bojiskách. Zo zajatcov a dobrovoľníkov začal organizovať československé vojsko – légie.
Stal sa ich zakladateľom, organizátorom a de-facto hlavným veliteľom. Povýšili ho až na francúzskeho brigádneho generála (júl 1918)a získal veliteľský kríž Radu Čestnej légie. Česko-slovenské oddiely legionárov (viac ako 90 tisíc mužov)vznikali v Rusku, Taliansku, Francúzsku, taktiež sa do légií hlásili aj dobrovoľníci z radov krajanov v USA.
Legionári ukázali predstaviteľom mocností Dohody, že Česi a Slováci sú ochotní aktívne bojovať za svoj vlastný štát. Práve vďaka Štefánikovej neúnavnej aktivite vznikla v politických kuloároch dikcia: „Čo Masaryk myslí, Beneš povie a Štefánik vykoná."
Posledná epizóda života M. R. Štefánika bola tragická. Po poslednej vojensko-diplomatickej misii v Taliansku na jar 1919 sa rozhodol vrátiť do oslobodenej vlasti, kde bolo treba konsolidovať povojnové pomery. Bola to jeho prvá cesta na oslobodené Slovensko.

Z talianskeho letiska Campo Formido odletel ráno 4. mája 1919 na talianskom trojmotorovom bombardéri Caproni Ca.33. Sprievod mu robila skúsená trojčlenná talianska posádka. Počas pristávacieho manévru pri Vajnoroch sa však lietadlo strmhlav z výšky vyše 100 metrov zrútilo blízko Ivanky pri Dunaji. Na mieste zahynula celá posádka.
Príčiny havárie neboli dodnes presne objasnené, resp. stále ostal priestor na rôzne špekulácie. Dodnes existuje množstvo „zaručene správnych" verzií príčin Štefánikovej smrti. Väčšinou ide o špekulácie – tu je stručný prehľad tých najznámejších:

• Technická chyba – roztrhnutie antény telegrafného prístroja a jej namotanie na výškové kormidlo. Daná chyba sa u lietadiel spomínaného typu vyskytovala. O problémoch s anténou svedčí i poznámka v zápisníku letu, kde sa spomína problém s anténou a možnosť predčasného pristátia vo Viedni. Dráha pádu lietadla tiež svedčí o problémoch s výškovým kormidlom. Bola to jedna z verzií príčin nehody, ku ktorej dospela oficiálna vyšetrovacia komisia kpt. Zapelloniho.

• Štefánikova nevoľnosť. Podľa výsledkov pitvy a opisu zranení sa Štefánik nachádzal na mieste jedného z dvoch pilotov (pri štarte bol na mieste pozorovateľa, t.j. za letu sa vymenili). Omdletím mohol padnúť na riadiacu páku a stlačiť ju prudko nadol. Nebolo by to pravdepodobné, ak by bol pripútaný, čo asi pri pristávaní aj bol. Bola to ďalšia verzia možných príčin nehody, ku ktorej dospela vyšetrovacia komisia.

• Štefánikova pilotná chyba -chcel sám pristáť vo vlasti, aby urobil dojem. Nezvládol však pristávací manéver na veľkom lietadle, keďže na spomínanom type nemal veľa nalietané. Lietadlo má však dvoch pilotov, pre možné problémy.

• Nehoda zapríčinená zlým počasím. Pri pristávaní fúkal vietor, no nie taký silný, aby spôsobil nehodu pomerne veľkého trojmotorového lietadla. Mohlo ísť o náhly prudký poryv vetra, keďže lietadlo malo už nízku pristávaciu rýchlosť.

• Neznalosť letiska. Nik z posádky vo Vajnoroch ešte nepristával. Gen. Štefánik však okolie Bratislavy poznal a pristávacia plocha bola pred príletom štandardne označená. Lietadlo však pomerne dlho krúžilo v okolí Bratislavy, ako keby pilot hľadal vhodné miesto na pristátie.

• Ľudský faktor – neskúsenosť resp. chyba posádky. Posádka však bola vybratá s bohatými leteckými skúsenosťami.

• Samovražda. Štefánik bol nespokojný s politickým vývojom a intrigami voči nemu a chcel to dať takýmto spôsobom najavo. Je to však nepravdepodobné, keďže už mal dohodnutú svadbu so snúbenicou G. Benzoni.

• Náhodné zostrelenie – talianske lietadlo malo farebne veľmi podobné výsostné označenie ako lietadlá maďarské. Avšak v tej dobe už niekoľko mesiacov existovala boľševická Maďarská republika rád, jej lietadlá boli označené červenou hviezdou. Niekoľko dní pred očakávaným príletom bol vydaný zákaz streľby na všetky lietadlá.

• Úmyselné zostrelenie na pokyn čechoslovakistických (resp. českých) politických činiteľov, keďže v Štefánikovi videli prekážku ich centralistickej politiky.

• Atentát (zostrelenie) zorganizovaný E. Benešom. Beneš a Štefánik mali nezhody. Beneš mohol mať (oprávnene) obavy z veľkého vplyvu (Slováka) Štefánika na politický vývoj v štáte. Na rozdiel od Beneša bol Štefánik medzinárodne známy, obľúbený a mal veľký vplyv na armádu. Údajní svedkovia streľby museli vraj na nátlak štátnych orgánov svoje výpovede odvolať. Túto verziu nehody presadzovali najmä protičechoslovakistické a autonomistické politické kruhy na Slovensku.

• Atentát – zostrelenie zo strany Francúzov, že nedostatočne presadzoval ich vplyv v novom štáte proti Talianom a naopak, atentát zo strany Talianov, že zradil ich záujmy v prospech Francúzov.

Autor: Andrej Bolerázsky, historik, Balneologické múzeum

Štefánikovská tradícia v Piešťanoch

Najväčším a stále existujúcim odkazom na osobnosť gen. Štefánika je expozícia a zbierka v Balneologickom múzeu. Tvoria ju predmety zo Štefánikovej pozostalosti, z jeho ciest po exotických krajinách, ako aj predmety, viažuce sa k osobe gen. Štefánika. V auguste 1921 bol v areáli Vojenského kúpeľného ústavu pomenovaný po gen. Štefánikovi liečebný pavilón.
V roku 1927 bol zase z Nitry do Piešťan preložený letecký pluk, ktorý niesol čestný názov „Letecký pluk 3 generála – letca M. R. Štefánika". Na letisku v Piešťanoch boli taktiež organizované letecké dni na počesť pamiatky generála -letca M. R. Štefánika. V rokoch 1934-36 sa na letisku konali na jeho počesť aj letecké dni. Štefánikovo meno, tak ako dnes, niesla aj ľudová škola na Vajanského ulici, postavená v roku 1938.
Takisto most T. G. Masaryka (dnes známy ako Krajinský) bol po r. 1938 nakrátko premenovaný na Štefánikov most. S nástupom komunistov k moci v roku 1948 sa však pamiatky na M. R. Štefánika začali systematicky odstraňovať a boli snahy Štefánika vymazať z historickej pamäte. Tento trend trval až do roku 1989.

Spolok rodákov M. R. Štefánika z Košarísk na Tahiti

Vzdať úctu generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, navštíviť miesta, kde pôsobil a zreštaurovať pamätník si dala za cieľ 13-členná expedícia Košariská – Tahiti 2009, ktorá bola vo Francúzskej Polynézii od 21. marca do 4. apríla.
Impulzom na expedíciu do Tichomoria pod hlavičkou Spolku rodákov M. R. Štefánika Košariská bolo 90. výročie tragickej smrti rodáka, ktorý je pre svoje činy jedným z najvýznamnejších Slovákov všetkých čias. Ide o prvú expedíciu, ktorá navštívila tieto miesta pri Štefánikovom výročí.
Pamätník na Tahiti bol odhalený 28. októbra 1994 za prítomnosti najvyšších predstaviteľov vlády, ozbrojených síl a vysokého komisára Francúzskej republiky. Zásluhu na jeho vybudovaní má skupina Antarktis, ktorú tvorili Juraj Husár, Jozef Husár, Miroslav Musil a František Kele. „Prišli sme sem s cieľom vyhotovenia
pamätníka a so sebou sme priniesli už pripravenú tabuľu s textom. S miestnymi úradmi sme veľmi dobre spolupracovali a náš úmysel sa nám podarilo realizovať," spomína na rok 1994 a svoju prvú cestu do Polynézie po Štefánikových stopách cestovateľ František Kele. „Zhodli sme sa na tom, aby pamätník tvoril náznak pylónu bradlianskej mohyly. Bol postavený zo sopečného kameňa opracovaného morskou vodou," dodáva František Kele. Preto ho dnes mrzí, že pylón domáci natreli bielym latexom. Stavebnými úpravami v tejto časti mesta v roku 2006 prišlo aj k zníženiu pylóna o 20 až 30 cm. Na druhej strane biely pylón na čiernom asfalte okamžite evokuje miesto Štefánikovho hrobu na Bradle.
Pamätník observatória, ako ho evidujú v Papeete, sa nachádza nad mestom na Mont Faiere. Ide o územie, na ktorom sú vilky francúzskych dôstojníkov. V týchto miestach stálo observatórium, ktoré Štefánik na Tahiti založil. Od pamätníka je pomedzi upravené domčeky vidno na Tichý oceán a nad hlavou sa v noci čnie úžasná obloha s množstvom jagavých hviezd, ktoré Štefánika tak lákali. Text na pamätníku je nasledovný: „Milan R. Štefánik, slovenský a francúzsky astronóm, zakladateľ hvezdárne v Papeete 1910, systému meteorologických staníc a projektu rádiotelegrafie v Polynézii."
Autor: Viera Barošková

Symbolicky aj skutočne

Od košarišskej evanjelickej fary a spod bradlianskej mohyly sme sa vydali na 17 000 kilometrov dlhú cestu na južnú pologuľu. Strávili sme vyše 30 hodín letom z Viedne cez Paríž a Los Ange les na medzinárodné letisko Faa’a na Tahiti, aby sme sa poklonili pamiatke muža veľkých činov na čarovných ostrovoch Polynézie.
Bola to pre nás všetkých mimoriadna životná udalosť. Rozhodli sme sa investovať vlastné finančné prostriedky na uskutočnenie našej expedície. Každý z nás bol naplnený hrdosťou, že mohol byť na miestach, ktoré sú spojené s naším rodákom.
Šťastne sme sa vrátili domov, spomienky, dojmy a zážitky zostanú v nás navždy. Možno až tam si človek naplno uvedomil všetky súvislosti Štefánikovho života, jeho neotrasiteľnú vôľu pri uskutočňovaní aj tých najťažších misií. I po rokoch cestu do prekrásnych končín sveta budú všetkým pripomínať účastnícke listy podpísané primátorom Papeete.
Nesmierne nás potešilo, že na Štefánika na Tahiti nezabudli, dôkazom je kalendár na tento rok, ktorý darovali na pamiatku každému členovi expedície. Mesiac september je venovaný obrázkom Štefánika, observatória i pamätníka a popisu jeho činnosti na Tahiti. Fotografie pamätníka M. R. Štefánika potvrdzujú trvalé úsilie francúzskych orgánov udržiavať a náležite si uctievať pietne miesta a pamätníky významných francúzskych predstaviteľov, vrátane jeho zámorských území.
Sme radi, že sa naša expedícia stala významným príspevkom k dôstojnému pripomenutiu si 90. výročia smrti M. R. Štefánika, ktoré sa začalo 3. mája na Košariskách pri odhaľovaní pamätnej tabule Giuliane Benzoni na nádvorí múzea M. R. Štefánika a vyvrcholilo 4. mája v Bratislave inauguráciou sochy M. R. Štefánika pred budovou SND.
Autor: V. Barošková