Neskutočne krásne stretnutie spolužiakov
Zvoní telefón. Hlas Janka Glossa vraví, že sa chystá stretnutie 8. A z roku 1985 zo Základnej školy na Brezovej ulici v Piešťanoch. Prišli by ste? Prišla. Ťažko, ale prišla.
Už na schodoch do útulného podniku Krvinka mi pomohol „starší pán“. Vďaka, že gavalieri ešte nevymreli. Nevymreli, veď tak ste nás učili. Moje veľké faux pas.
Trieda 8. A sa teda zišla, chýbali len traja „ulievači“, Piešťanci. Až z Košíc nás svojím vtipným hutorením potešil Karol Guttmann, z rakúskeho Innsbrucku pricestovala Renáta Nováková, ďalší z Bratislavy, Pezinka, Hornej Lehoty…
Krása! Vtipní, zdvorilí a galantní páni obdarovali dámy tmavočervenými ružami. Občerstvenie sa rovnalo lukulským hodom, veľmi chutili aj syry z Hornej Lehoty.
Jožko Beňačka bravúrne režíroval priebeh celého stretnutia. Predstavovanie, krátke životné dráhy, úspechy, radosti, sklamania, skúsenosti, rady, poznávanie sveta, iných krajín, návraty domov… Všetci boli ekonomicky činní, pracovití. Slovom – platní naši občania.
Ale! Zopakovali sme si aj tvorbu zloženého súvetia, ktorým sme vyjadrili veľké poďakovanie za vynikajúci nápad Jankovi Glossovi a Petrovi Bojnanskému zorganizovať takéto milé, úprimné stretnutie. Moje nadšenie sa znásobilo, keď sa takmer všetci pripojili k veršom: A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?… Mor ho!… Ó, mojej matky reč je krásota…
Za to, že ste, akí ste, patrí poďakovanie vašim rodičom, ale malý dielik ako náprstok patrí aj nášmu pedagogickému zboru zo VII. ZŠ v Piešťanoch.
Vďaka za krásne chvíle, ôsmaci moji! Za kyticu ruží. A tým tokajským vínkom, ktoré Karol Guttmann daroval každému účastníkovi stretnutia, si rada pripijem. Ale až doma. Na zdravie, 8. A z roku 1985! Je krásne, že nezabúdate na „starenky učiteľky“.
Františka Schuchmannová
