Aký obraz v sebe nosíte?
Minule ma kamarát z detstva poprosil, či by som mu mohla poslať zopár záberov z jeho i môjho rodného mesta a kúpeľov. Potreboval ich v úvode duchovného materiálu pre televíziu. Nevyzvedala som sa viac. Nie som ten typ zvedavca, čo bude do omrzenia otravovať ľudí svojím: A prečo? A načo? A čo ja budem mať z toho? Necelú hodinku som si listovala v súboroch a našla moje najkrajšie snímky, ktoré hneď na prvý pohľad povedia: toto sú naše Piešťany!
Poslala som mu ich, on poďakoval a ešte v ten istý deň som na to zabudla. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi za dva mesiace poslal videosúbor s hotovým mediálnym výstupom, v ktorom boli hneď na začiatku moje fotky Piešťan. Autor relácie si vybral fotku zasnežených Milencov, zasneženého nábrežia Váhu so „spiacou“ výletnou loďou s pohľadom na Vilu Läger, nemocnicu a Magnóliu a ešte barlolámača, mäkko zavinutého do bielučkej snehovej prikrývky.
No viac fotky ma dojali slová človeka, ktorého si vážim a ktorý je mojím priateľom. Hovoril o našej podobe, nie iba o výzore, ktorým sa podobáme svojím rodičom, starým, prastarým rodičom, ale aj o podobe hlasu, mimiky, rétoriky a podobe skutkov. Preskočil zaradom všetky generácie a vrátil sa k počiatku, keď na začiatku bolo Slovo. K Otcovi, Synovi i Duchu svätému.
Hovoril o Ježišovi a tomu, čo ho charakterizovalo. Boli to dve veci – láska a milosrdenstvo. Nie je láska ako láska, tá Ježišova bola trpezlivá. Ale jeho láska nebola len taká obyčajná – ona bola prajná, plná súcitu, láska – láskavá! Mala veľa nepriateľov, ktorým dokázala odpustiť. Ježišova láska bola plná súcitu k biednym, chorým, tým, ktorí boli vytlačení na okraj spoločnosti. Pomáhal, uzdravoval, obetoval sa až do krajnosti.
Ak teda chceme vidieť Boží obraz, uvidíme ho v Ježišových slovách, činoch, v jeho celom príbehu. Aký je teda Boží obraz v nás? Každé ráno, keď vstávame, pozrieme sa asi každý do zrkadla a skontrolujeme, či je všetko v poriadku. Ale – bolo by dobré, ak by sme každé ráno skontrolovali aj náš vnútorný obraz. A opýtali sa: „Je môj život taký, aký by mal byť? Aký obraz v sebe nosím?“
Aké by to bolo pekné, ak by sme vyšli na ulicu, stretli človeka a prvá myšlienka, čo by nám zišla na um, by bola: „Aký je to krásny človek! To je Boží človek.“ Ak by sme sa o toto snažili vo svojom živote, vrastali do tohto obrazu ako to vidíme na Ježišovi, bol by náš život pekný, dobre by sme sa cítili s ľuďmi, mali by sme radosť jeden z druhého a prežívali by sme kus raja na tejto zemi.
Ešte dnes o jeho slovách premýšľam. Som asi šťastný človek. Často sa mi stáva, že ten raj cítim už teraz. Ale iba s tými, ktorých milujem a ktorí majú radi mňa. S mojimi pozitívami i chybami, vážnymi i uletenými nápadmi, veľkými skutkami premenenými na drobné. Často veľmi, veľmi drobné, až nepatrné. Veď nie je dôležité zachrániť celý svet, to ja nedokážem. Ale jednému, dvom, trom ľuďom môžem priniesť svoje slnko a prežiariť mu jeho ťažký deň!
Viera Dusíková
