Spisovateľka Soňa Bulbeck na besede v zborovom centre Betezda

Po úspešných knižných dielach Deti z fary a Chlapec z fary, v ktorých autorka priblížila čitateľom život na evanjelických farách v období socialistického Československa, prichádzajú na rad Ženy z fary. Práve pri písaní prvých dvoch spomenutých kníh si spisovateľka uvedomila, akú veľmi dôležitú úlohu zastávali a zastávajú manželky evanjelických farárov. V knihe sú čitateľovi priblížené osudy štyroch žien, ktoré spája presvedčenie, že s tým správnym nastavením v srdci – silná láska, vernosť a viera v Boha – sa dá v živote zvládnuť veľa a dostať aj množstvo Božieho požehnania.

Mária Valéria Tóthová, manželka reverenda Dušana Tótha,  emigruje pre nepriaznivé spoločenské pomery spolu s manželom do Kanady. V odlúčení od domoviny zakladajú Torontské slovenské divadlo, ktoré v júni 2009 uskutočnilo turné po Slovensku (Trnava, Nitra, Bratislava) a v Klimáčkovej hre „Horúce leto 68“ predstavilo príbehy viacerých slovenských emigrantov. Táto hra je doteraz v repertoári divadla GUnaGU.

Soňa Bulbeck (vpravo) predstavila svoju knižnú novinku Ženy z fary. Na snímke spolu s organizátorkou besedy Beátou Walterovou.

Andrea Mičovská, manželka evanjelického farára Rastislava Mičovského, ukazuje odvahu na viacerých miestach vo svojom živote a tiež sa obidvaja rozhodnú pre život v cudzine, v Kanade, kam odchádzajú na základe inzerátu v novinách. Dostanú sa do cirkevného zboru vo Windsore, ktorý z 90 percent tvoria Slováci z Vojvodiny.

Pavlína Zúriková, manželka evanjelického farára Mojmíra Zúrika, prežila život v socialistickom Československu, v období náboženskej neslobody a prenasledovania, psychického tlaku, strachu pred domovou prehliadkou, s problémami pri prijatí detí na vysoké školy. Všetky nepriaznivé okolnosti spoločne s manželom ustáli. Svedectvom jej silnej viery a požehnania je aj fakt, že sa teší vysokému veku pri dobrom zdraví.

Marta Bednárová, manželka evanjelického farára Libora Bednára, pôsobí v Bratislave-Dúbravke, na mieste, kde chodila na Strednú pedagogickú školu a pred oltárom dostala svoj prvý občiansky preukaz. Za najťažšie v živote farárky považovala dobrodružné putovanie za manželom.

Boli ste niekedy v situácii, že ste sa museli rozhodovať medzi svojou rodinou a partnerom? Čo všetko by ste boli schopní pre neho obetovať? Dokázali by ste sa vzdať pracovnej kariéry či dokonca aj svojej vlasti? Kam až siahajú hranice toho, keď raz niekomu poviete „áno“?

A dá sa prispôsobovať a zároveň nestratiť samého seba? Ženy z fary odpovedia nielen na tieto otázky, ale priblížia aj svoje výnimočné životné príbehy, ktoré sú nezvratným dôkazom toho, že cesty Božie sú naozaj nevyspytateľné…

Ide naozaj o krásne a silné svedectvá pracovitosti, trpezlivosti, múdrosti a sily pri zvládaní úloh a výziev v každodennom živote. Na besede sa zúčastnili aj štyri ďalšie manželky evanjelických farárov, ktoré sa rady podelili o svoje životné skúsenosti:

Edita Jägrová, manželka evanjelického farára a emeritného seniora bratislavského seniorátu Miroslava Jägra, uviedla, že jej najsilnejším zážitkom bolo vzájomné zdieľanie sa s cirkevníkmi vo všetkých ich životných situáciách verne podľa odkazu Biblie, Rimanom 12, 15 – 21. Nezabudnuteľným zážitkom pre ňu navždy ostane, keď sa cirkevníkom v zbore mohla prihovoriť cez kázeň, ktorú pripravil manžel farár a jeho takto v prípade potreby zastúpiť.

Milota Trnavská, manželka evanjelického farára Ľubomíra Trnavského, s úsmevom na tvári spomínala na neohlásené návštevy na fare, ktoré sa často postarali o spestrenie života ich rodiny, a zaspomínala tiež, ako sa z jej prvotnej ochoty  pripraviť skromné občerstvenie vyvinula krásna a bohatá tradícia spoločného stolovania pri stretnutiach v rámci Aliančného týždňa modlitieb v Jure nad Hronom, kde spoločne pôsobili 35 rokov. Na ekumenických stretnutiach boli prítomní predstavitelia katolíckej cirkvi, Reformovanej cirkvi, Bratskej jednoty baptistov, Cirkvi bratskej, a keď ešte bol voľný večer, bratia farári alebo sestry farárky zo susedných zborov.

„Každý zbor má svoje osobitosti. Jedno je však rovnaké – bez lásky k Pánu Bohu a k ľuďom by všetka práca bola viac bremenom ako radosťou. Ja som často myslela na verše z listu Kolosenským 3,17 a 3,23: A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho… Čokoľvek robíte, robte z tej duše, ako Pánovi a nie ako ľuďom…“ uviedla Trnavská.

Zuzana Hanová, manželka evanjelického farára Dušana Hana, povedala o svojom pravidelnom a obetavom cestovaní každý týždeň z Bratislavy do miesta manželovho pôsobenia, ktorým bol cirkevný zbor v Štítniku na Gemeri. Evanjelický gotický chrám Boží v Štítniku je veľmi vzácna národná kultúrna pamiatka vyhľadávaná našimi i zahraničnými turistami. „Farárka“ často robila aj komentované prehliadky chrámu, zatiaľ čo jej manžel hral tiché skladby na historickom organe a postaral sa tak o krásny umelecký zážitok pre turistov. Veľmi rada spomína na tieto požehnané stretnutia, mnohokrát vedela skôr o všetkom, čo sa chystá v rodinách cirkevníkov (svadba, tehotenstvo a s tým spojený krst…), ako jej manžel, za ktorým prichádzali cirkevníci už s hotovou vecou. Z uvedeného vyplýva, že „farárky“ boli vlastne prvými „psychoterapeutkami“ ešte skôr, než sa toto povolanie profesijne etablovalo.

Andrea Dolinská, manželka evanjelického farára a konseniora bratislavského seniorátu Branislava Dolinského, napriek tomu, že patrí k mladšej generácii „farárok“, v ničom vo svojej svedomitej práci nezaostáva za ostatnými, hoci je v súčasnosti na materskej dovolenke. Ako sama hovorí: „Rozmanitá práca v cirkevnom zbore ponúkala veľa možností aktívnej participácie na živote zboru – účasti na nedeľných besiedkach, vyučovanie náboženstva, príprava konfirmandov, recitácie pri svadbách, krstoch a iných slávnostných dňoch, pri stretnutiach seniorov, tvorivé dielne počas detských táborov, upratovacie brigády, starostlivosť o kvety a zeleň, pastorálne rozhovory a rôzne administratívne práce. Teší sa spolupráci v tíme ochotných bratov a sestier.“

Beáta Walterová