Pogrom v Pobedime ožíva po takmer storočí

Reč je o pogrome, teda násilnej akcii proti skupine obyvateľov vymedzenej nábožensky, rasovo alebo národnostne, obyčajne je spojená s vraždením a rabovaním. Niektorí historici dokonca používajú aj termín rasovo motivovaná genocída a označujú ňou rozhodnutie starostu a niektorých obyvateľov obce vyvraždiť miestnu rómsku osadu. Ich rozhodnutie prinieslo šesť mŕtvych a desiatky zranených.

V utorok 1. októbra presne na 96. výročie tejto historickej udalosti sa v piešťanskej ARTE uskutočnilo spoločné počúvanie rozhlasovej hry s názvom Pobedim. Hra zachytáva celý odtajnený súdny proces v takmer dvoch hodinách dychberúceho neuveriteľného príbehu, ktorý je však skutočný. Pútavé spracovanie procesu a výpovedí je zárukou nielen pozornosti diváka, ale vyvoláva aj mnoho otázok či emócií. Po rozhlasovej hre bol preto priestor na diskusiu, na otázky odpovedal autor hry Ján Mikuš spolu s etnografkou a romistkou Zuzanou Kumanovou, romistom Arne B. Mannom a Tomášom Párišom, autorom ilustrácií k hre Pobedim.

Na diskusii po rozhlasovej hre v piešťanskej ARTE odpovedali na otázky aj odborníci – romisti či tvorcovia hry.

Útoku predchádzali nepokoje

V roku 1928 mala obec Pobedim okolo 1100 obyvateľov, medzi nimi bola iba jedna židovská rodina a asi sto Rómov. Majorita v dedine sa hlásila ku katolíckemu vierovyznaniu. Podľa spisov sa dozvedáme, že Rómovia žili v obci od prvej polovice 18. storočia a živili sa výrobou nepálených tehál, kováčstvom, hudobníctvom alebo vypomáhaním na gazdovstvách. Spolužitie s Rómami bolo v dedine konfliktné, občania ich obviňovali z drobných krádeží a poľného lupu. V 1924 zrovnali dokonca rómske domy so zemou a úradom ponúkli 20-tisíc korún vo vtedajšej mene za presťahovanie Rómov preč z dediny. To sa však nakoniec nepodarilo a na pôvodnom mieste si Rómovia zbúchali ďalšiu osadu.

Osudnej noci predchádzali dva strety miestnych s Rómami. Dozvedáme sa o nich z vyšetrovacích spisov a aj z dobovej tlače. V lete toho istého roku prišlo k postreleniu štyroch rómskych žien, ktoré sa v noci vkradli na pole Jána Mišíka a podľa všetkého chceli ukradnúť mŕtve poľnohospodárske zviera. Mišík však začal po narušiteľoch strieľať z brokovnice. Ďalšou udalosťou bol požiar stohov slamy, ktorý bol pripisovaný Rómom, tí ich mali zapáliť za odplatu pre postrelenie žien. Dedinčania sa však správali nanajvýš čudne, ako keby ani nehorelo. Sedeli v krčme, nehasili a nezavolali na hasenie ani pomoc zo susednej obce.

Kresby vrahov podľa článku v Slovenskom denníku z 10. 2. 1929.

Čo sa stalo v osudnú noc?

Prvého októbra 1928 Pobedimčania oslavovali hody a zišli sa v krčme. Po dohadovaní a dodávaní si odvahy sa mali potúžení alkoholom vybrať k chabým rómskym domčekom. Ozbrojení mali byť až po zuby – niektorí mali koly, hrable, nože, rôzne kusy z vozov a záprahu či dokonca revolvery, motyky a sekery. V presile asi 40 mužov napadli okolo polnoci spiacu rómsku osadu. Výsledkom bolo šesť mŕtvych, vrátane dieťaťa, a 20 zranených.

Policajné spisy odhalili aj nebývalú brutalitu útoku – muži z dediny bez problémov útočili na malé deti aj ženy. Agresori mali okrem vraždenia vybíjať okná, hádzať kamene, vylamovať dvere a ničiť domy.

Na druhý deň sa žandárom na mieste činu naskytol hrozný pohľad. Všade naokolo bola krv, aj na stenách. Okná boli vybité a nábytok rozbitý. Rozbesnení dedinčania mali naháňať Rómov po okolí v snahe ich zabiť. Jeden z útočníkov rozpáral obeti ústa železným hákom, mŕtve ženy ležali v rozhádzaných posteliach a Rómku, ktorá sa pokúšala utiecť, prenasledovali zabijaci až do poľa, kde ju doslova umlátili na smrť.

O štyri mesiace prebiehal v Trenčíne súd. Obvinených bolo viacero útočníkov, ich vinu ale popierali nepriestrelné alibi, ktoré im zabezpečili manželky či susedia. Trest väzenia bol preto uložený len štyrom útočníkom, stolárovi Alojzovi Brandstätterovi, roľníkom Gejzovi Miklovičovi a Cyrilovi Melicherovi sa ušli dva roky žalára, Jozef Miklovič dostal dva a štvrť roka. Tresty si neodpykali ani celé, za dobré správanie ich pustili skôr.

Hlavný obhajca obvinených bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Obhajoba bola do veľkej miery založená na vytvorení dojmu, že oproti sebe stoja „sporiadaní Pobedimčania“ a „nebezpeční Rómovia“, ktorých bývalý kňaz označil za „cigáňsku tlupu“, ktorá je „pliagou obce“. S útočníkmi držala celá dedina, tá spolu so sympatizantmi sa im vyzbierala na závratnú sumu, z ktorej dostali ešte pred skončením súdu svedčiaci Rómovia veľmi štedré odškodné.

Zaujímavosťou je, že krátko po udalosti sa vrahovia priznali, na súde však všetci do očí svedkom udalosti tvrdili, že sú nevinní. Obhajca vtedy za tento súdny proces a vlastne za takmer oslobodenie útočníkov dostal 50-tisíc korún, čo bolo závratné množstvo peňazí. Takisto dobová tlač sa postavila jednoznačne na stranu dedinčanov. Prihováral sa za nich starý aj nový farár, porozumenie prejavil okresný náčelník a na podporu útočníkov písali osvedčenia starostovia okolitých dedín, svedectvo vydala tiež Obecná rada v Piešťanoch.

Pogrom je dnes v Pobedime tabu

Miesto krvavej udalosti je hneď pri vstupe do Pobedima z Hornej Stredy. Dodnes nie je označené žiadnou tabuľkou, väčšina obyvateľov ani netuší, čo a kde sa to stalo. Romistka Zuzana Kumanová sa v rámci iniciatívy Biele miesta pokúšala osadiť nejaký pamätník na dané miesto. Podľa jej slov s tým starostka Pobedima sprvu súhlasila, keď však dostali peniaze na realizáciu a chceli sa s obcou dohodnúť, správanie starostky sa úplne otočilo. Od zámeru ustúpila a zorganizovala zasadnutie zastupiteľstva, na ktoré romistka aj so spoločníkmi prišla.

„Takpovediac nás za tie tri hodiny vyprášili, povedali, že žiaden pamätník nebude, že sa nepotrebujú s ničím vyrovnať a uzavreli to s tým, že aj tak nikto vlastne nevie, čo sa presne stalo. Z ich správania aj prejavu vyšlo to, že tí Rómovia si to zaslúžili,“ priblížila počas diskusie Kumanová.

Ak ste doteraz nevedeli, čo sa udialo kúštik od Piešťan a ako sa k tomu do dnešného dňa stavajú domáci, rozhlasová hra Pobedim otvorí oči každému.

Peter Hradský