Svet je v rovnováhe
V našej uličke začali stavať plot od železnice. Práve v ten deň mi písalo moje dieťa, ktoré sa za zárobkom ako kedysi naši prastarí rodičia vybralo do sveta, že má šťastie, pretože keď sa ho tetušky v Belgicku, Holandsku či Nemecku spýtajú, čo by ešte páni majstri k svojej práci u nich v domácnosti, kde robia stavebné úpravy, potrebovali, hneď zrána ako správny piešťanský kávičkár vyhŕkne: „Kávička by nebola?“ Paničkám sa jeho milá drzosť zapáči a s úsmevom mu o pár minút podávajú voňavý životabudič.
A tak som sa rozhodla, aby svet bol v rovnováhe, keďže aj ja som už tetuška, uvariť kávu aj šípkovo-dulovo-klinčekovo-škoricový čaj našim majstrom. Hneď ráno im na parapet nachystám plné šálky zabijáckeho turka a lahodné čajíky. Myslím si, že im nápoje chutia, aj keď spravidla jedna-dve šálky ostanú až do neskorého popoludnia, ale aj tie sa napokon minú s pribúdajúcim plotom. Môj syn ma pochválil, nech tak ďalej pokračujem, aby svet bol naozaj v rovnováhe a aj jemu sa v zahraničí tej kávy „ulezlo“. Vraj mi donesie z Nemecka veľké pakle, tam je káva lacnejšia.
Jasné, že zabudol. A tak ma pozval na veľký okruh po nákupných centrách piešťanskej Kanady. Začali sme v Tescu, pokračovali vo Family centre, skončili u Klokana a cestou sledovali, koľko áut sa zastavuje v McDonalde. Jediné, čo som si od syna želala, aby mi kúpil sľubované veľké pakle. Pri mojej roztržitosti som však igelitku v kávami, mojím šálikom a minerálkou Fatrou zabudla pri pokladni v Deichmanne. To som ale netušila.
Vonku svietilo žiarivé slnko, ktoré sa odrážalo od veľkých výkladných tabúľ, bolo tam príjemne teplučko. Na chvíľu som si chcela odpočinúť a vyhriať sa na slnku ako susedkino mača. Sadla som si na lavičku a syna poslala po auto. Sedím, sedím, vedľa mňa kabele a čo vám poviem, začali sa pri mne zastavovať známi s otázkou, či som sa dala na vekslovanie. Rehocem sa. Nie! To iba imitujem. Pozriem na kabele. Lenže… Tu zistím, že jedna chýba. Moje kávy! Kdeže ste?
Pred Deichmannom som zazrela nezvyčajný ruch. Predavačka vybehla s mojou taškou, okolo nej zákazníci a akýsi chlapček sa rozbehol za mojím synom. Vyskočila som ako prepelica a mávala rukami – halóóó, to je moja igelitka! Predavačka si ma pamätala, zabudnutý nákup mi vrátila. Mamička chlapca potom utekala za synom, aby sa vrátil aj on, že nákup je už v správnych rukách. Ale šikovný chlapec dobehol aj syna. Zbehlo sa to tak rýchlo, že ani neviem, či som im stihla poďakovať. Preto ešte raz – vďaka! Svet je v rovnováhe!
