Filmy, záplavy a položená kultúra

V septembri vždy príde do Piešťan filmový festival Cinematik, tento rok však vonkajšie aktivity prekazil dážď. Pamätám si z predošlých rokov ešte horúce septembrové dni strávené pred Domom umenia v bielom stane a jeho okolí, kde sa konávali koncerty či diskusie. Pamätám si tiež neskoré nočné tancovačky, afterparty po filmoch či kupovanie nápojov v stánkoch naokolo. Cinematiku však tento rok nepriaznivé počasie neuškodilo, zdá sa, že práve v nečase sa veľa ľudí rozhodlo skryť sa pred dažďom v sálach. 

Nikdy som na Cinematik „dobrovoľne“ nechodila, vždy som bola jeho súčasťou iba pracovne. Nikdy by mi ani nenapadlo kúpiť si vstupy, vždy mi ponúkané filmy prišli príliš alternatívne alebo „klubové“, a to môj mozog bažiaci po dopamíne nezaujíma. Tento rok som si však prinútená pracovnými povinnosťami sadla do kresla v hľadisku Domu umenia a povedala som si, že to predsa skúsim.

Zmenilo to nejako významne môj názor? Nezmenilo, bolo to však iné a zostal mi taký zvláštny pocit, ktorý zvyčajne nemávam, keďže pozerám iba mainstreamové oddychovky. Zažila som ale niečo úplne neočakávateľné. Pocit toho, že niekam patrím, ktorý umocňovali aj vystupujúci na javisku, ktorí hovorili o cinematikovej „rodine“. 

Príjemný šteklivý pocit spôsobený chichotajúcim sa hľadiskom, ktoré v prestávkach medzi reklamami vydávalo jemné smiešne zvuky. A neskôr, keď vedenie Cinematiku či Slovenská filmová a televízna akadémia hovorili o kultúrnom štrajku, hľadisko dávalo silným potleskom najavo to, čo som v tej chvíli cítila i ja. A vtedy som pochopila, že som medzi svojimi. 

Aj keď som poznala možno do dvadsiatky ľudí, ktorí sedeli v hľadisku, vedela som, že tu všetci ťaháme za jedno. Akokoľvek by som hľadala, nestretnem tu Ficovho voliča alebo obdivovateľa Pellegriniho. Vedela som, že ľudia okolo mňa sledujú s rovnakými obavami ako ja rozklad právneho a kultúrneho štátu.