Viera Bedrnová: Bola som partizánskou spojkou, v čižme som nosila moták a revolver
Speváčka a v tom čase konzervatoristka Viera Bedrnová, rodená Žáková z Piešťan mala na jeseň roku 1944 iba šestnásť rokov, keď do ich domu na dnešnú Teplickú ulicu, kde mal kedysi jej otec veľký a známy obchod s potravinami, prišiel muž. Bol civilnou partizánskou spojkou zo Starej Lehoty.
Žákovci mali na Starej Lehote rodinu, chodievali tam na leto s tetou. Hovorievali – ideme na prázdniny na letný byt. Lehoťákov poznali a oni dôverne poznali Žákovcov z Piešťan.
„Ten muž z Lehoty cítil, že ho sledujú. Zastavil sa u nás doma a poprosil o pomoc. Mal odovzdať správu partizánom na Pustej Vsi. „Vierka pôjde“, povedali naši, “ zaspomínala si Viera Bedrnová, priama účastníčka Slovenského národného povstania.
Na Pustej Vsi dva partizánske oddiely – Brunovského a Jermakova
“Hoci som Pustú Ves nepoznala, išla som a správu odovzdala. Tým to vlastne začalo. Ale nebolo to tak jednoduché, pretože tie končiny som nepoznala. Vrbovským Čangom som sa z Piešťan odviezla do mesta pod šikmou vežou k príbuzným, tam mi povedali, ktorým smerom sa mám vybrať a pešo som šla až na Prašník a odtiaľ ďalej až na Pustú Ves. Tá bola a aj dodnes je rozdelená. Vtedy sa tomu hovorila Nová a Stará Pustá ves. Na starej vľavo operoval ruský oddiel kapitána Jermakova a na pravej boli naši Slováci. Bojovali pod vedením kapitána Brunovského. “
Mladé dievča, hoci vo Vrbovom bol nemecký štáb, malo šťastie, pôsbilo nenápadne, nik by nepovedal, že drobná speváčka môže byť partizánskou spojkou. Dokonca aj piešťanské mosty boli v tom čase obsadené, takže Vierka dokázala nenápadne prejsť aj na druhú stranu Váhu, smerom na Lehotu, po ďalšiu správu. Nosila aj lieky a „dvojprstové“ rukavice, ktoré partizánom doma štrikovali gazdinky. Milé, no odvážne stvorenie, skrývalo v mäkkej sáre čižiem, čo jej ušil posledný piešťanský „šuster“ Loviška, partizánsky moták so správou pre povstalcov a tiež malý revolver určený pre strýčka náhodu. „Dostala som čísla, mená a išla som. Pamätám si na jednu úlohu, v noci sme išli cez les na Myjavu, kde bol vtedy evakuovaný vrbovský spisovateľ Elo Šándor, bol veľmi vtipný. Partizánom hovoril – kolomazníci. „Aj, kolomazníčka ide, vítal ma.“ Bol jedným z organizátorov Povstania na Myjave.“
Partizánska babička Mária Boorová jej poskytla nocľah
Na Prašníku mala speváčka Vierka partizánsku babičku. Volala sa Mária Boorová, mala dcéry Anku a Betku. Babička ju vždy prijala, prenocovala a inštruovala. „A aby som nezabudla povedať, moja mama, rodená Mária Chrenková, ktorá sa v tom čase volala po svojom druhom mužovi, Mičková, prechovávala jednu celú židovskú rodinu. Boli to naši starí zákazníci z Radlinskej ulice. Schovávala ich v betónovom skladišti nášho domu až do konca druhej svetovej vojny. Prišli a prenocovali najskôr jednu noc, ale v septembri, keď začali pogromy na židov, ostali u nás až do konca vojny. Takto moja mamička zachránila Júliusa Herzoga s manželkou a 30-ročnou dcérkou Lilkou v dome, ktorý ako jediný prednedávnom zbúrali, hoci mal pevné základy.“
Odvážna konzervatoristka si vtedy aj vďaka bezstarostnej mladosti nie celkom do dôsledkov uvedomovala, čo by sa stalo, keby ju chytili a odhalili jej činnosť. „Asi by celú našu rodinu zlikvidovali a dom by nám zbúrali už vtedy,“ zamyslela sa V. Bedrnová.
Na otázku, kde čerpala odvahu, odpovedala: „Viem povedať iba to, že od detstva som veľa čítala, už ako päťročná som si sama čítala knihy. Moja mamička ma k tomu viedla. Kto číta, vzdeláva sa, utvára si názor. Čítanie vedie aj k premýšľaniu, pomáha rozvíjať osobnosť, človek sa vie v istom – aj nebezpečnom okamihu, správne rozhodnúť. Rozpoznať čo je dobré, čo je zlé. Vie si odpovedať na otázky typu: Ako? Kde? Preto nabádam mladé mamičky – čítajte svojim deťom už odmalička, veďte ich k vzdelaniu. Rozvíjajte ich fantáziu. Tie matky, ktoré deťom nečítajú, robia veľkú chybu.“
„Naozaj ste sa nebáli robiť partizánsku spojku a nosiť v čižmičke ten revolver? Vy ste ale bojovníčka,“ skonštatovali sme v závere rozhovoru!
„Bojovníčka? Kdeže. Som speváčka,“ dodala významná speváčka skupiny Tri dievčatká a dramaturgička Slovenského rozhlasu, Viera Bedrnová. Jej manžel bol partizán, nositeľ Československého vojnového kríža 1939 Ivan Bedrna.
Priebrachovci z Pustej Vsi skrývali štyroch partizánov
Viera Bedrnová spolu s ďalšími odbojármi si prevzala Pamätnú medailu Ministerstva obrany SR k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia 2. svetovej vojny. Vedľa nej sedela Alžbeta Zollerová rodená Priebrachová – priama účastníčka SNP, ktorá pomáhala partizánom v okolí Prašníka a Pustej Vsi. Jej manžel bol Ján Zoller, partizán, pôsobil v skupine Jermak. Bojoval najskôr pri L. Mikuláši a následne sa presunul do Pustej Vsi. Aj Alžbeta Zollerová nám porozprávala svoje zážitky z Povstania.
Osada Pustá Ves v obci Prašník je lemovaná hustými horami. Aj v nich počas Slovenského národného povstania na jeseň i v zime roku 1944 až do oslobodenia bojovali partizáni.
Štyria – Kinder, Hadži, Benča a ešte jeden, ktorého meno ostalo zabudnuté – sa skrývali v dome rodiny Kataríny a Martina Priebrachovcov.
Vydala sa za partizána
„Spávali na otiepkach slamy, na ktoré sme položili deku,“ spomínajú na pohnuté časy Povstania dcéry manželov Priebrachovcov – Alžbeta Zollerová (81) a Anna Milčíková (87) z dolnej Pustej Vsi. Mladšia z nich – Betka – si dokonca partizána aj vzala za manžela: „Volal sa Ján Zoller, bojoval v partizánskej skupine Jermak, ktorá operovala i v našich horách.“
Jej muž prišiel do nášho kraja s partizánmi, ktorí pri Liptovskom Mikuláši začínali povstanie. Užil si zimy, hladu, strachu a bojov s Nemcami i gardistami, ktorí boli sústredení vo Vrbovom. Starenky si spomínajú na tri skupiny. „Partizáni od Železova tu prespali len jednu noc v starej hájovni. V dolnej Pustej Vsi boli Jermakovci a dôležitú úlohu v Povstaní mali aj odbojári Jozefa Brunovského z druhej československej partizánskej brigády.“
Falšovali doklady
Na otázku, ako sa vtedy iba 17-ročná dievčina dozvedela o povstaní, Alžbeta odpovedala: „V jeseni sme začuli streľbu z Lopušnej doliny. Nemci tam spolu s gardistami začali lov na partizánov a odvtedy sme sa už báli aj vkročiť do lesa.“ Rodina mala v tom čase pomocníka – sirotu, ktorý im pásol kravy. Bývalo zvykom, že o osirelé deti sa starali ľudia z dediny. Priebrachovci tiež vychovali aj dve siroty. Odvahu vkročiť do lesa mal len „sirotár“, ten zbieral raždie a drevo na kúrenie. „Ale raz som išla bližšie k lesu aj ja,“ priznala sa Anna Milčíková. „Išla som po vodu k studničke, ktorá bola pod lesom a zrazu z húštiny vyšli dvaja otrhaní chlapci.
Utekali z lágra. Najskôr som sa ich zľakla, ale keď ma poprosili o pomoc, zaviedla som ich do osady. Ubezpečila som ich, že sa nemusia ničoho báť. Tu sú ľudia dobrí, nikoho nezradia. Tí mládenci boli vychudnutí, jedli len opadané jablká, čo našli po ceste. Zvolala som susedov, zložili sme sa im na šaty a vybavili aj falošné legitimácie. S tými im pomohol učiteľ Ján Žídek s Ladislavom Glosom, ktorí pracovali vo Vrbovom.“
Chlapov odvliekli
„Náš otec spolu s ďalšími mužmi chodievali na príkaz Nemcov kopať zákopy okolo hradskej od Vrbového po Prašník,“ pokračuje jedna z dcér Priebrachovcov. „Mala to byť obranná línia proti prichádzajúcim Rusom. Aj tak to Nemcom nepomohlo. Už mali v tom čase nahnané – báli sa Rusov. Raz – bolo to v zime po nejakej streľbe, prišli k nám Nemci zavčas rána a povyháňali z domov všetkých chlapov.
Vzali ich na hlavnú hradskú a legitimovali ich, no nikoho podozrivého nevypátrali, tak ich pustili. Oveľa väčšiu raziu sme ale zažili začiatkom marca 1945.“ Vtedy prišli fašisti veľmi skoro ráno. Vyháňali na dvor všetkých chlapov od 18 do 75 rokov, vypálili tu dve chalupy, senník aj barónkin letohrádok, ktorý stál v lese oproti ich rodičovskému domu. „Nášho otca spolu s ostatnými mužmi, ale aj učiteľkou Žilinčíkovou a manželkou a deťmi Jána Žídka, čo vybavoval falošné legitimácie, vzali k richtárovi do Šterús, kam Pustá Ves patrila. A zradný richtár si našich ľudí nezastal. Gardistom i Nemcom povedal, že muži mali byť už dávno zavretí… Zo Šterús ich odvliekli na gestapo do Vrbového. A keď nik nezradil, uväznili ich v Trenčíne, kde boli až do konca vojny,“ spomína A. Zollerová.
Ohňostroj z kaťúš
Vychudnutý a zúbožený otec Martin Priebrach sa spolu s ďalšími obyvateľmi Puste Vsi vrátili pešo z Trenčína až po skončení vojny. „Front tadiaľto išiel 6. a 7. apríla 1945. Stáli sme v noci pri okne a dívali sa na oblohu. Tá až horela a žiarila od výstrelov ruských kaťúš. To bolo svetla! Kaťuše len tak trieskali a dungali! Nemci sa ich báli jak šľak,“ hovorí Anka. Obe ženy ešte porozprávali, ako kŕmili štyroch partizánov, ktorí u nich bývali. Jeden z nich – Nemec Kinder, údajne veľmi pekný, urastený muž – sa k nim vrátil aj po fronte. „Šetko kaput,“ rozprával nám o svojom rodisku – Berlíne, ktorý oslobodenecké vojská bombardovali. Tento muž bol partizánskou spojkou, vyzvedačom, ktorí nosili odbojárom najčerstvejšie správy. Prezlečený v nemeckej uniforme ich získaval od fašistov. Spolu s počerným Rusom Hadžim a Slovákom Benčom a ešte jedným partizánom, na ktorého si starenky už nevedia spomenúť, spávali v jednoizbovom domčeku rodiny Priebrachovcov. Tu ich kŕmili, starali sa o nich a tŕpli, či ich nenačapajú Nemci.
Našťastie, obyvatelia Pustej Vsi nezrádzali. Strach a vojna ich zomkli. Betka mala vtedy iba sedemnásť, Anka o šesť rokov viac…
Viera Dusíková, foto autor