Bývalí hádzanári mali aj po polstoročí na čo spomínať
Jedným z najpopulárnejších kolektívnych športov v Piešťanoch bola v druhej polovici minulého storočia mužská hádzaná. Hráči Tesly hrali od roku 1966 druhú najvyššiu súťaž vo vtedajšej ČSSR a v roku 1992 dokonca postúpili do najvyššej federálnej súťaže. Bola to vtedy posledná šanca zahrať si najvyššiu federálnu súťaž, pretože od 1. januára 1993 už ČSFR neexistovala. Súťaž však dohrali, hoci za rieku Moravu museli cestovať cez hraničné kontroly. Piešťanci potom hrali najvyššiu slovenskú súťaž.
Najväčšej popularite sa hádzanári tešili v čase, keď hrávali na ihrisku v parku. Na ich druholigové zápasy chodilo vyše osemsto divákov. Začiatkom 70. rokov minulého storočia však došlo ku generačnej výmene mužstva. Postupne s aktívnou činnosťou skončili Marián Manas, Jozef Gregorička, Ladislav Kubala, Ivan Kubíček a Ladislav Štepánek. Najlepší strelec mužstva Daniel Oslej zasa prestúpil do Topoľčian. Na ich miesto prišli Štefan Hradický, Viktor Mišík, Ľudovít Pontes, Ján Čúzy, Jozef Babač, Alojz Raška, Jozef Lesay a Adamkovič.
Omladeného kolektívu sa ujal ako tréner Ivan Kubíček, no pod jeho vedením Tesla po roku z druhej ligy vypadla. V sezóne 1973/74 sa však, už pod taktovkou trénera Mikuláša Grajcara, do druhej ligy vrátila. Po prvenstve v majstrovstvách kraja, ktoré Piešťanci vyhrali s päťbodovým náskokom pred Novými Zámkami, museli ešte uspieť v kvalifikácii o postup do druhej ligy. V Stupave sa jej zúčastnili víťazi jednotlivých oblastí – Strojár Malacky, Tesla Piešťany, Strojárne Martin „B“ a Tatran Spišská Nová Ves.
Muži Tesly Piešťany, ktorí v roku 1974 vyhrali divíziu a v Stupave aj kvalifikáciu o druhú ligu. Stoja zľava: Vladimír Kollár, predseda oddielu Ivan Osvald, Jan Depeš, Štefan Hradický, Milan Nedorost, Alexander Rondoš, Viktor Mišík, Emil Benka, tréner Mikuláš Grajcar a tajomník oddielu Dušan Ulehla. V podrepe zľava: Michal Nedorost, Adamkovič, Jozef Lesay, Štefan Gregorička, Daniel Oslej, Štefan Vrábel, Ján Čúzy a Ľudovít Pontes.
Piešťanci vyhrali na Záhorí všetky tri zápasy a po roku sa vrátili do druhej ligy. Najlepšími strelcami Tesly v kvalifikácii boli Štefan Gregorička s 18 gólmi, navrátilec Daniel Oslej so 14 a Ján Depeš s 13 presnými zásahmi. Okrem nich sa o návrat do druhej ligy na Záhorí pričinili brankári Štefan Vrábel, Emil Benka a Adamkovič, v poli hrali Milan a Michal Nedorostovci, Alexander Rondoš, Vladimír Kollár, Štefan Hradický, Viktor Mišík, Jozef Lesay, Ján Čúzy a Ľudovít Pontes.
Od tohto momentu uplynulo už polstoročie, takže bol čas na spoločné stretnutie a spomienky na úspešnú minulosť. Z vtedajšieho 18-členného kádra (vrátane trénera Mikuláša Grajcara, predsedu klubu Ivana Osvalda a tajomníka Dušana Ulehlu) už polovica nežije… Zo zvyšnej deviatky ich prišlo na stretnutie päť. Milan Nedorost a Ľudovít Pontes boli v tom čase na dovolenke v zahraničí a Adamkovič s Lesayom už v kúpeľnom meste nebývajú…
Zvyšná pätica však mala na čo spomínať. Najviac však čerstvý osemdesiatnik, brankár Štefan Vrábel. Ten sa pochválil, že ako dorastenec hrával ligu v Košiciach a neskôr v Piešťanoch: „V Košiciach sme mali dobré mužstvo. Hrávali v ňom aj výberný strelec Kovalčík a Pajtinka, s ktorými sme potom prišli do Piešťan. Už ako dorastenec som robil v Piešťanoch náhradníka brankárovi mužov Milanovi Chromiakovi, počas vojenčiny som chytal za Holešov a potom som až do skončenia aktívnej kariéry chytával za rodné Piešťany. Po skončení hráčskej kariéry som ešte niekoľko rokov pôsobil ako asistent trénera pri mužoch Piešťan.“ Dodajme, že Vrábel ako zručný tesár pomáhal budovať viaceré piešťanské športoviská, ako sú zimný štadión či dnes už neexistujúca hádzanárska hala.
Ďalší výborný brankár Emil Benka si zahral ako hráč v poli. Ten sa môže pochváliť aj tým, že chytal za výber kraja a za manželku si vzal tiež hádzanárku Anku Balákovú.
Urastený Šaňo Rondoš prišiel do Piešťan z Nitry. Mal vynikajúcu kondičku aj vďaka tomu, že ako vodič nakladal, rozvážal i skladal zeleninu, neraz aj v deň zápasu. „Pamätám si, že raz som viezol marhule na trh, kde ich potom predával Milan Nedorost. Bolo to v čase, keď sme mali ísť na turnaj na Moravu. Milan marhule nestihol predať, preto sme odišli bez neho,“ zaspomínal si Rondoš. Ten sa ako jediný z účastníkov stretnutia mohol pochváliť tým, že zopár rokov žil v USA a je už vďaka synovi Alexandrovi i pradedo. Mladý Šaňo hádzanú tiež hrával, navyše bol aj rozhodcom.
Vlado „Sulo“ Kollár patril v doraste i v prvých rokoch medzi mužmi k obávaným strelcom. Jeho kariéra však netrvala dlho… „Bolo treba uživiť rodinu, tak som namiesto hádzanej chodil na montáže. Hádzanej sa však neskôr venoval v Piešťanoch môj syn Vlado, ten však v tomto roku zomrel,“ povedal so smútkom v hlase „Sulo“.
Všetky tieto spomienky zapísal ich vtedajší spoluhráč a organizátor stretávky Štefan Gregorička.
