Vlaky sú tiché, to ľudia revú
Zvykli sme si na vlaky, ktoré okolo našich domov prefrnknú. Ich hluk preruší susedské rozhovory na ulici. Vždy počkáme na posledný vagón a pokračujeme v načatej myšlienke. Ďalší hluk, čo tu máme, vychádza z firmy For Clean. Aj na rezanie kovu a jeho odpratávanie do kontajnerov sa dá zvyknúť. Mám však rada, keď robotníci majú pauzičku a chvíľu debatujú, smejú sa, tešia, žartujú. Je fajn počuť veselých ľudí.
Okolo nás počas pracovného dňa jazdia autá do záhradníctva i záhradkárskych osád. Sú tu dve. Jedna pod nadjazdom, druhá v dotyku s Kanadou. Okrem áut tadiaľto upaľujú cyklisti do Tesca. Niektorí zákazníci idú pešo, iní na kolobežke či skútri. S kočíkmi tu vidno mamičky. Našu uličku milujú aj psičkári. Náš pes ich už zďaleka zavetrí. Každý, kto ide okolo, debatuje. Ak je rozhovor príjemný, neprekáža nikomu. Horšie sú zvady.
Asi dva-tri týždne dozadu začali tadiaľto chodiť cyklisti, ktorí sa pripájajú na cyklochodník do Vrbového. Pendlujú medzi mamičkami s kočíkmi, obchádzajú cyklistov i peších smerujúcich na nákupy. Opatrní musia byť aj pred motocyklistami, kolobežkármi či automobilmi a sem-tam traktormi, čo zájdu do záhradníctva. Každý účastník premávky v našej uličke vydá minimálne jeden „hluk“. Niektorí telefonujúci aj
tridsať „hlukov“, iní diskutujúci aj sto „hlukov“. Niet preto divu, že doma sa u nás rozpráva nahlas. Prekrikujeme všetkých. Aj zákazníka tlačiaceho škrípajúci nákupný vozík okolo nás.
V uličke okrem bezdomovcov, zákazníkov, cyklistov, záhradkárov, vodičov, motocyklistov, kolobežkárov či iných „árov a ov“ vykrikujú po sebe i feťáci. Často trpia „samomluvou“, vulgárnou a agresívne nepríjemnou. No azda vrcholom bolo, keď minulú sobotu po desiatej večer dve malé slečny v snahe utíšiť vyhladované a pokakané batoľa vytiahli z igelitky vodu, fľašu s cumľom a odmerku na „sunar“, aby utíšili dieťatko, pričom jeho matka vyšla z blízkych kríkov v sprievode chlapa, naprávajúceho si zips na rifliach. To bolo kriku, že dieťa reve, je posrané a že sa nevedia postarať!
Premýšľam, že poprosím, aby do uličky pri sprístupnení cyklotrasy nainštalovali i novú dopravnú značku, ktorú som práve v okamihu najväčšieho nočného vyvreskovania okoloidúcich vymyslela: „Prejazd a priechod dovolený iba v tichosti.“ Boli by na nej piktogramy – škrtnuté ústa, reproduktory, stíšený mobil. Oj, to by bolo pokút, ak by sa polícia skryla do buriny. Ale čo je hlavné, ako obyvatelia nepatrnej uličky by sme zažili opäť vysnívané ticho – počuli by sme už len vlaky a rezanie železa. A vlaky, tie sú tu predsa tiché.
