Najkrajšia stanica v Československu
Viete o tom, že piešťanská železničná stanica získala prím v rámci Československej socialistickej republiky? Písal sa rok 1965, keď v súťaži všetkých železničných staníc vyhodnotili odborníci ako najkrajšiu tú našu!
Nedávno nám syn poslal historickú fotografiu stanice v Berlíne, pričom ani netušil, že krajšiu sme mali v Piešťanoch. „Bude to tým, že my Slováci sme šikovní, múdri, máme fantasticky múdrych vedcov, matematikov, informatikov, vynálezcov, športovcov, lekárov, poľnohospodárov, učiteľov a ešte všelikoho a všeličo iné – napríklad folklór, len sa nevieme dostatočne prezentovať. Veď prečo sa opičíme napríklad po Američanoch? Prečo sú pred našimi zápasmi roztlieskavačky, keď my máme nádherné tanečníčky v krojoch zo Zemplína, Šariša, Tatier či Považia,“ komentoval situáciu známy.
Vráťme sa k železničnej stanici v roku 1965. Okrem reštaurácie s kuchyňou, stánku s novinami a predajom suvenírov i tabaku boli v čakárni čistučké prebaľovacie pulty pre bábätká. Tu mohli mamičky aj dojčiť. Nechýbala úschovňa batožiny, bicyklov, toalety, fajčiarska miestnosť. Kto sa v Piešťanoch ocitol v noci, použil nocľaháreň.
V parčíku rástli vysoké teplomilné rastliny, letničky prevísali z črepníkov z terasy, ale aj zo zábradlí. Návštevníci mohli nechať oči na tej kráse. Na stanici boli inštalované veľké hodiny. V hale boli okienka s predajom lístkov, po bokoch cestovné poriadky v otáčavých paneloch. Všade boli lavičky. Človek si mohol na chvíľu oddýchnuť aj počas prestupovania z osobného vlaku na rýchlik. Predpolie stanice bolo upravené, prirodzene sa prelínalo s autobusovými zastávkami mestskej dopravy a tiež medzimestskou autobusovou stanicou. Železničiari mali v stanici technické zázemie a na poschodí zadarmo byty. Všade to žilo.
Ako dôkaz tej krásy mi poslúžilo dobové video, ktoré som si dovolila zdieľať z facebookovej stránky Piešťany – History. Komentovali ho pamätníci, za všetkých uvádzam slová Veroniky Adamčíkovej: „Toto všetko si pamätám, nastúpila som na stanicu pracovať v tom roku. Vedeniu a všetkým, ktorí sme tu pracovali, na vzhľade záležalo. Dnes je ťažko sa pozerať na to, ako to vyzerá. Ale pravda – bol to ten teraz zatracovaný socializmus, určite si nejeden dnešný človek povie, zasa jedna stará baba spomína.“
Aj ja som už vďakabohu stará baba, čo si zaspomínala a dožila sa tohto editoriálu. Možno aj preto žijem a píšem, aby doba, v ktorej som žila, i zásluhy našich predkov neboli zabudnuté. Lebo len národ, čo pozná dokonale svoju históriu, si zaslúži dokonalú budúcnosť.
