Emília Vášáryová: Bez divadla nevydržím

Stále neobyčajne krásna a skromná osoba prišla s umeleckým recitálom do piešťanského Domu umenia a prezradila nám trochu o sebe, svojom živote a plánoch.

Ako sa cítite v Piešťanoch?

Už 30 chodím sem do kúpeľov, Piešťany sú moje veľmi obľúbené miesto. V auguste sa mi tu nepáči, lebo je tu až príliš teplo. Ale prídem sem, pretože sa tu uskutoční divadelný festival Piešťanské zábaly, ktorý organizuje Jožko Vajda.

Ste prvou dámou slovenského divadla, hráte v divadlách, filmoch. Čo pre vás znamená divadlo, čo cítite, keď hráte?

To je už dlhá cesta, po ktorej idem, ale divadlo je predovšetkým ten chlieb každodenný, je to veľmi veľa rokov tvrdej práce. Divadlo je dobrá podpora celého môjho diania aj v televízii, vo filme alebo v rozhlase, pretože skúšame denne a človek musí byť neustále v tréningu. A to je veľmi dôležité, pretože ma čakajú náročné predstavenia, nároční režiséri a náročné témy. To je vec, ktorá ma pri divadle veľmi drží.

Vždy ste chceli byť herečkou? Mali ste odmalička sen, že budete hrať alebo ste chceli byť niekým úplne iným?

Veľmi som nechcela byť herečkou, bolo to pre mňa dosť ťažké. Mala som úplne iné plány, chcela som študovať všeličo iné. V Banskej Štiavnici sme mali úžasného učiteľa astronómie a ja som chcela byť astronómkou. Mala som vytúžený sen, že skončím hore na Lomnickom štíte a budem hvezdárkou. Mala som celkom iné plány, ale som šťastná, že som herečka. Vždy som milovala hudbu, je u mňa na prvom mieste. Myslela som, že aj hudbu by som mohla študovať, milujem klavír a hrávam na ňom. Ale ako dieťa som mala množstvo záujmov, baletila som, dostávala som hlavné úlohy v našom štiavnickom balete. Potom som súťažne robila gymnastiku, takže som nemala čas ani rozmýšľať, že budem niečo iné robiť, vždy som niekde bola.

Pamätáte si ešte na svoje výberové konanie na Vysokú školu múzických umení? Vraj každý herec si na to spomína…

Áno, pamätám si to doteraz. Mala som sedemnásť rokov, vlastne ešte nemala, vo februári boli skúšky a až v máji som mala sedemnásť. Vtedy som maturovala, boli jedenásťročky, ešte neboli gymnáziá. Mala som oblečené flórové pančuchy, to boli teplé tmavé pančuchy, a matrózové šaty s golierom. Stále som si hovorila – hádam ma len nezoberú, hádam ma len nezoberú, budem šťastná, keď ma nezoberú. (smiech) Ja som totiž veľmi nechcela byť herečkou. Okolo mňa boli dievčatá vymaľované v hodvábnych pančuchách a na podpätkoch a ja som tam prišla ako také dievčatko. Možno práve preto ma zobrali, neviem.

Pamätáte si ešte na niektoré zo svojich prvých filmov?

Keď som mala 21 rokov, točila som prvý slovenský širokouhlý film. Volal sa Na pochode sa vždy nespieva, bol to budovateľský film za socializmu. Točil sa tak, že sa stavala veľká fabrika a my sme v nej pracovali, aby sme mali blízko k pracujúcej triede.

Shakespeare, Sofokles, Tolstoj – autori drám, v ktorých ste hrali. Čo najradšej hráte, čo je vášmu srdcu blízke?

Práve títo prví autori, veď na nich človek rastie a aj sa sám učí žiť. Veci, ktoré som hrala v divadle, som ešte vôbec zo svojho života nepoznala, čiže už som bola čiastočne pripravená na všetko možné. Aj na lásky, aj na prvé lásky. Keď som hrala prvé lásky, ešte som nikdy veľkú lásku nezažila. Rodila som vo filme a ešte som nikdy nerodila. (smiech) A práve to je na tom úžasné. Mňa odjakživa najviac bavila literatúra, hudba je môj život, a potom hneď knihy. Divadlo je o literatúre, o písmenkách, o charakteroch, o téme. O téme do života, a to je na tom to najzaujímavejšie.

Vo svojej hereckej kariére ste dosiahli veľké veci. Je ešte nejaká méta, ktorú by ste chceli dosiahnuť?

Nie, ja som nikdy nemala veľké plány ani som si nič neželala. Možno aj preto mi to tak z ničoho nič vždy spadlo do lona, že som prišla k rolám, ktoré som v živote nechcela hrať. Veľké a ťažké roly sú najhoršie, lebo všetci vedia, ako sa majú hrať. A všetky herečky ich chcú hrať, takže ste neustále pod paľbou toho, ako by to druhí zahrali, ako by to lepšie zahrali, ako by to lepšie bolo. To je vždy strašná zodpovednosť a ťažká a ťažká práca.

Väčšina ľudí si myslí, že povolanie herca je nulová práca, že nikdy vlastne nepracujete…

Áno, vždy mi niekto hovoril, že len prídeme, niečo povieme a máme zarobené veľké peniaze. Párkrát som dokonca počula, že sa viem dobre pretvarovať, že moja práca nie je nič iba pretvarovanie a iní robia tvrdo a my nič. (smiech) Veľmi sú tiež dôležití partneri, s ktorými hráte. Vždy, keď som dostala nejakú rolu, hneď som sa spýtala, s kým budem vlastne hrať.

Tridsať rokov som učila herectvo, ani neviem, ako som tam vydržala. Keď mi odišli študenti, od únavy som už nevládala ani rozprávať, a to som šla ešte na javisko hrať na ďalšie štyri hodiny! A prežila som, nič sa mi nestalo. Som z rodiny workoholikov, u nás sa nikto nikdy nesťažoval, koľko má naložené. Odmalička som bola pod drobnohľadom, lebo som bola učiteľské dieťa. My sme vždy museli ísť príkladom a najlepšie sa učiť. Moji rodičia veľmi veľa pracovali a nikdy nikto nečakal na to, že teraz si musím oddýchnuť, to sa u nás doma nenosilo.

S kým na javisku alebo pred kamerami ste prežívali najväčšie súznenie, s kým sa vám najlepšie hrá?

To sa nedá povedať, výber sa nedá urobiť. To je ako keby ste sa ma spýtali, ktoré z mojich detí mám najradšej. Teraz veľa hrám vo filmoch mladých režisérov aj s kolegami, ktorí sú moji bývalí žiaci. To je úplne neskutočné, myslela som si, že sa toho nikdy nedožijem. Všetkých som ich učila, keď mali 17-18 rokov, dnes už sú to moji kolegovia a hrajú veľké roly, hlavné roly, a to je pre mňa veľká odmena. Všetci, ktorých vidíte aj v Let’s Dance, sú moji žiaci. Ja im držím palce, všetko sledujem, a keď už nevydržím, zavolám im. (smiech)

Aké máte plány do budúcnosti?

Dnes by som už nemusela pracovať. Mala som v úmysle, že skončím, ale potom prišiel covid a v tom čase som prestala po 30 rokoch učiť. Keď sem vtrhla pandémia, mala som toho veľmi veľa. A keď som zostala doma sama, uvedomila som si, že ak by som s tým predtým ďalej pokračovala, už tu určite nie som. Bola som zo všetkého veľmi unavená. Potom som však bola pol roka doma a pochopila som, že mi to veľmi chýba, a musela som sa do divadla vrátiť. Som vďačná, že môžem byť stále v divadle, pracovať s mojimi bývalými žiakmi. Hovorím si – vďaka za to, a možno nebolo márne to celé moje pôsobenie na škole, v divadle a všade. Ale už si dávam pozor a pred kameru nechodím. Aj si počas dňa pospím, ale práca je zmyslom môjho života a nemohla by som len sedieť na dôchodku a nič nerobiť.