Piešťanská poetika fotografa Zdeňka Michalova

Piešťany zachytil poetickým objektívom: vnímavo, emotívne a pôsobivo s ľahkosťou fotografa – umelca, ktorý nie je ovplyvnený nikým a ničím. Samouk, ktorý miluje Piešťany, ich parky, mosty, mesto, kúpele, jazierka, Sĺňavu i rieku Váh a jej zrkadlenia, čajky i labute, drobné detaily mesta, do ktorého sa presťahoval spolu s mamou ako pätnásťročný školák. Čas plynul a štíhly, kučeravý chalanisko má dnes už vlasy postriebrené múdrosťou zrelého muža, čo všeličo vie, všeličo zažil a ešte všeličo očakáva. Toto je jeho prvá autorská výstava. Je úžasná. Zdeňkove snímky by sa dali nazvať pohľadnicami Piešťan.

Zdeněk Michalov sa narodil v Ostrave, kde ako žiačik zasadol aj do lavíc základnej školy. V škole sa so spolužiakmi rozprával po česky, ale doma kraľovala slovenčina. „To preto, lebo moja mama, rodená Šugrová, pochádzala z Piešťan a otec z dedinky na východe Slovenska, z Kochanoviec. Takže som ovládal obidva jazyky. Napokon, veď vtedy sme žili v Československu. Naši sa rozviedli, keď som mal dvanásť, a mamu to ťahalo do Piešťan. Počkali sme, kým vychodím základnú školu a potom sme sa presťahovali na sídlisko Juh. Tam babka dostala trojizbový byt, lebo práve v tých časoch búrali domy na Nitrianskej, kde žila. Spomínam – dom mala vedľa Šupu. Jej susedia boli Sabovci. Ak si pamätáte, na Nitrianskej boli v tom čase pavlačové domy,“ pustil sa do rozprávania Michalov.

Písal sa rok 1980 a Zdeňka čakali učňovské roky v Prahe, kde sa vyučil za elektromechanika. „V súčasnosti je zo mňa už nejaký ten rok či desaťročie zámočník – zvárač. Pracujem vo firme Eltec, kde vyrábajú elektrorozvádzače,“ skonštatoval fotograf.

Zaujímalo nás, kedy začal s fotografovaním. „Mal som štyridsať, bolo to v Taliansku, kde som bol s manželkou Petronelou na svadobnej ceste. Kúpil som si lacný foťáčik na kinofilm a začal som cvakať prvé snímky. Chytilo ma to za srdce. Pri fotení som zostal a stalo sa mojím koníčkom. Kúpil som si drahší digitálny fotoaparát a postupne som sa zdokonaľoval. Bol som samouk. Fotenie naozaj milujem. Teraz však častejšie fotím na mobil. Je to aj z toho dôvodu, že optika v mobile je kvalitná a fotografiu môžem rýchlejšie odoslať – napríklad aj k vám do redakcie,“ uviedol Michalov.

Aké pohľady ho priťahujú? „Fotím rád mestské scenérie, prírodu, Sĺňavu a tiež dovolenkové destinácie. Asi najďalej som bol v Portugalsku,“ prezradil Michalov. Zaujímalo nás tiež, kto bol jeho prvým kritikom fotografií. „Moje fotky ako prvý vídal a hodnotil už nebohý piešťanský fotograf Tóno Páldy. Tony nám fotil aj našu svadbu, boli to skvelé zábery. On mi radil aj pri fotení, často sme sa spolu rozprávali. Zažil som s ním aj chvíle na pavlači, kde Tony žil v byte na Winterovej ulici.“

Potom Tony odišiel do fotografického neba a tí, ktorí ho poznali bližšie, spomínajú na jeho priateľskú, často snivú povahu i veľkolepé plány. Zdeněk sa na chvíľu odmlčal, no potom pokračoval: „V súčasnosti mám dobrú odozvu na moje snímky od priateľov na Facebooku. Snažím sa o to, aby ma nič pri tvorbe neovplyvňovalo. Chcem mať svoj fotografický štýl, nechcem nikoho napodobňovať.“

Výstava, ktorú Michalov prezentuje v kaviarni Why not coffee, je výberom jeho tvorby z posledných troch rokov. Jej inštalácii pomohla náhoda. „Predo mnou tu vystavoval Roman Tibenský. Do kaviarne chodil aj Peter Kalmus a tomu som sa pochválil, že i ja mám v archíve zopár vydarených snímok, ktoré by sa tam hodili. Páčili sa majiteľovi kaviarne i jeho žene Ivke Andraščíkovej, ktorá má umelecké cítenie, a tak sme sa dohodli, že keď sa skončí Tibenského výstava, nasledovať bude moja. Povyberali sme najkrajšie zábery, posledné slovo som mal ja. Chcel som, aby výber snímok korešpondoval s Piešťanmi.“ Ivka Andraščíková s manželom súhlasili. Slovo dalo slovo a zrodila sa výstava, ktorá by sa dala nazvať: „Vitajte v Piešťanoch a cíťte sa tu ako doma.“

V portfóliu tohto fotografa nájdete aj pôsobivé snímky z Tatier, z Talianska či z Portugalska. „Keď ideme na dovolenku s manželkou, je jasné, že beriem aj fotoaparát. A často sa mi stáva, že ja fotím, fotím a žena je zrazu o päťdesiat metrov ďalej, a tak musím klusať za ňou,“ smial sa Michalov. Jeho situáciu chápu azda všetci, ktorí radi fotia, pretože aj im každá vychádzka či výlet trvá trikrát dlhšie ako výletníkom, čo fotografickej vášni neprepadli.

Zdeněk nám prezradil i svoje ďalšie záľuby: „Občas chodím na meditácie do Aura domu, milujem literatúru, film, výtvarné umenie a kultúru vo všeobecnosti. V každej z mojich fotiek je istý pocit, snažím sa hľadať krásu, harmóniu, vyváženosť a pokoj. Zachytiť pekné okamihy všedného dňa. Ľudia mi často píšu, že chodia okolo nejakého miesta a nevšimnú si isté drobné detaily tak, ako ich ja zachytím objektívom. Som presvedčený, že aj moje výtvarné cítenie mi pomáha pri fotení. A teším sa z každej vydarenej fotky.“

Čo dodať na záver? Netreba viac slov. Príďte sa pozrieť a uvidíte sami!