Milé leto, ešte tu chvíľu buď
Vždy na konci augusta ma prepadnú nostalgické myšlienky. Keď som bola študentkou na chmeľovej brigáde, tešila som sa, že chmeľ sa vždy zbieral aj v septembri, takže do lavíc sme si všetci, čo sme sa tam – do Kočína, Lančára i Dolného Lopašova – prihlásili, sadli až neskôr. Chmeľ voňal ako letné lásky.
A hoci riadne bolel, keď vám ho na vlečke traktora šupli „stŕhači“ rovno do tváre, boli to šrámy, čo boleli menej ako lúčenie sa s chmeľovými láskami v aleji plnej sliviek, v lesíku za kostolom, kde rozvoniavali ihličnany. Alebo pri sušičke.
Často som sa v rodičovskej záhrade ako mladá žena na konci augusta opäť nostalgicky zadívala na prázdne hriadky po vytrhanej cibuli, vykopaných zemiakoch či zožltnutom a zvädnutom uhorkovisku. Otec ešte polieval papriku. Mrkva i petržlen stáli aj s vňaťami v šíkoch ako vojaci, ale cupot opadávajúcich jabĺčok veštil iba jedno – prichádza september.
Je tu koniec krásnych prázdnin, leta, kúpačiek a naháňačiek našich detí po kanadskom kanáli i po roliach, kde vytápali škrečkov vedrami vody. Bolo treba kupovať zošity, papuče, úbory na telesnú aj nové peračníky. Začína sa škola. Roky šli ako voda. Čím rýchlejšie, tým milosrdnejšie k nákupom školských potrieb. Naši stredoškoláci i vysokoškoláci už nechceli peračníky, stačilo im pero. A to si vylovili aj z mojej novinárskej kabelky, kde bolo spravidla vždy všetko, čo potrebovali. Zato však bolo treba myslieť na mobily či notebooky. Šeky za stravu i za krúžky ostávali vizážou rovnaké, len sumy na nich šli nebadane hore.
Takto postupne, nenápadne plynuli aj roky, čo som si deti vyprevádzala z brány do škôl.
Dnes už nemáme doma žiakov, a predsa ten pocit lúčenia sa s letom je rovnako intenzívny a smutno-krásny. Sedím na terase, popíjam pivo. Vonku je famózne, cvrček naladil husle, pes zňucháva pri bráne a čaká. Na čo? Na psičkárov so svojimi miláčikmi, ktorých potom, keď zdvihnú nôžku a označkujú našu bránu, zdraví infarktovo silným úderom predných labiek o latovanie a besným brechotom. Je mu jedno, že ide september, on žiadne zošity ba ani šeky nerieši. Má rád svojich štvornohých priateľov a takto si ich uctieva. Šokom.
Leto bolo krásne a ja si nechcem pokaziť tú chvíľu. Nevnímam psa, zadívam sa na temnejúcu oblohu a svetielka, čo na nej jedno za druhým zažína pani Noc. Pivo je krásne zachladené, aj ono nasalo príchuť nostalgie. Už sa celkom zotmelo. Hlásia vraj ešte horúce dni. Milé leto, ešte ti nedávam celkom zbohom, ešte tu chvíľočku buď.
Viera Dusíková
