Pomaturitné stretnutie piešťanských gymnazistov po 70 rokoch

Jedna z nich, všeobecná lekárka MUDr. Oľga Eliášová, rod. Luntnerová, rodáčka z Piešťan, ešte stále aktívne pracuje v Trenčíne. Ďalšia, Františka Rovňáková, rod. Švecová, z Bratislavy, rodáčka z Krakovian, robila do korony pokladníčku v Radošinskom naivnom divadle, pričom celý život bola úradníčkou na Národnom výbore hlavného mesta Bratislavy. V dobrej forme i čulej mysli prišiel i vysokoškolský pedagóg STU v Bratislave, prof. Ing. Ján Melicher, PhD., rodák z Pobedima. Ak si niekto niečo nevedel spomenúť, dátumy i mená spresnil a doplnil trnavský historik Jozef Polakovič, rodák z Chtelnice, ktorý okrem iného napísal o svojej rodnej obci obsiahlu historickú publikáciu.

Zdravé jadro kolektívu – štvorlístok plný radosti zo stretnutia, lásky a porozumenia – si na začiatok pomaturitnej stretávky, ktorá vojde do histórie gymnázia i mesta Piešťany,  pripilo a zaželalo nielen časy dobré a pokojné, ale aj zdravie a túžbu o rok stretnutie zopakovať. Personál z Astorie sa predháňal, len aby vzácni hostia boli spokojní. Obed, sviečkovú na smotane, všetci štyri zjedli s veľkou chuťou – do poslednej knedle.

Na túto udalosť plnú radosti a objatí sa určite zhora díval aj ich triedny profesor Dr. Oto Kollárik. Bývalí študenti si zaspomínali na spolužiakov, ktorí nemohli prísť, i na tých, s ktorými sa, žiaľ, už nikdy nestretnú. „Ktovie, či ešte žije ten či ten, už ani nevieme, pretože sa neozýva,“ takéto slová zazneli pri reštauračnom stole na adresu spolužiakov.

Treba dať do pozornosti, že títo gymnazisti prichádzali do školy z okolia Piešťan. Profesor Ján Melicher sa usmial, keď si zaspomínal: „Z Pobedima som chodieval do Piešťan cez poľné cestičky na bicykli, a keď bolo zlé počasie a cesty boli rozbahnené, šiel som peši.“ Rodáčka z Krakovian, Františka Rovňáková, sa do Piešťan veľmi rada vracia aj v sprievode svojej dcéry. Má to tu rada a len čo vystúpi z vlaku, kupuje si Piešťanský týždeň, aby mala prehľad o tom, čo sa tu deje. „Prečítam noviny celé odpredu dozadu aj šport. Spomínam, ako som autobusom chodievala z Piešťan do našich Krakovian okolo Tesly. Viete mi prosím povedať, prečo z budovy dali dolu nápis: Svetu mier? To mi nejde do hlavy…“

Bývalí gymnazisti si zaspomínali na časy, keď pri ústupe Nemci vyhodili do povetria piešťanské mosty. Všetci štyria prežili kadečo – časy vojnové, povojnové, budovanie socializmu, kolektivizáciu, normalizáciu, ale aj budovanie demokratickej spoločnosti. S nadhľadom a múdrosťou rozprávali o svojich životoch súkromných i pracovných. Všetci štyria boli ako studnica obdivuhodnej pamäti tohto národa.

Spomenuli si nielen na stužkovú slávnosť v roku 1953, ktorú mali v Srdiečku na Pribinovej ulici a ktorá bola v tom čase štátnou mocou zakázaná, ale napríklad po 70 rokoch si spomenuli i na krstné mená a priezviská svojich stredoškolských učiteľov a zaradom ich vymenovali: „Slovenčinu a zemepis nás učil triedny profesor Oto Kollárik, ruštinu Róbert Benda, francúzštinu Teodor Gerhát, latinčinu a dejepis Ondrej Lajcha, matematiku Karol Roman, prírodopis Ladislav Kumprecht, občiansku náuku Alexander Murín starší a telovýchovu Jozef Pomajbo.“

Posedieť si v prítomnosti štyroch bývalých gymnazistov, ktorí by aj dnes strčili svojou chuťou do života, energiou, nadhľadom, vecnosťou a realistickým náhľadom na život do vrecka hocikoho mladšieho, mi bolo cťou. Naučila som sa, že kým má človek cieľ a ide vytrvalo za ním aj cez prekážky a dokáže tolerovať, nevyvyšovať sa, pochváliť, vzdelávať sa, zaujímať sa o veci verejné, môže sa so spolužiakmi stretnúť aj po sedemdesiatich rokoch od stužkovej a bude stále mladý. Môže síce trošku trpieť zvláštnou diagnózou – disharmóniou (hlava chce, no telo nevládze), ale na stretávke sa bude smiať a tešiť zo života v harmónii.