Zbohom: Peťo Hochel skomponoval svoje Requiem

„Narodil som sa však v Piešťanoch v roku 1976. Z tohto kraja pochádzajú i moji rodičia, a keďže som u starých rodičov v blízkych Kostoľanoch a Dubovanoch strávil takmer všetky prázdniny, sviatky, ba i víkendy, už od prvých „výletov“ s dedkom na „starý rynek“, do mliečneho baru či za labuťkami a neskôr za kultúrnym i turistickým vyžitím rôzneho druhu, boli pre mňa „Pješčany“ akýmsi hlavným mestom celej mladosti,“ znelo vyznanie P. Hochela ešte v časoch, keď sme v roku 2017 uverejnili jeho rozhovor aj s exmanželkou, operetnou speváčkou Mariannou. Peťo ju nazval – prvou. Nič nie je na večnosť a po prvej prišla druhá. Tiež Marianna. Obdivuhodná žena, ktorá ho inšpirovala k mnohým výletom do prírody, vďaka nej spoznával Londýn či iné destinácie a odvšadiaľ si nosil notové partitúry. „Aha, čo som objavil v Londýne,“ chválil sa svojej kolegyni Janke Obadalovej v Základnej umeleckej škole v Piešťanoch, kde dlhé roky pôsobil. A nielen tu, v jeho meste mladosti, ale aj v Ružomberku, v Brne, v Bratislave, v Košiciach a čo ja viem kde ešte všade.

Bol vysokoškolským aj stredoškolským pedagógom a keď začal rozprávať, prúd jeho presných, encyklopedických vedomostí na rôzne témy, pohltili a obohatili každého poslucháča. A Peťo rozprával, rozprával a rozprával. Bol nezastaviteľný v prúde tisícok myšlienok, ich kompilácií a pretavovaní do príbehov – umelcov, hudobných skladateľov, géniov dôb dávnych aj súčasných. Pod kolonádou vo Fax Copy si dal na tričko ešte minulý týždeň vytlačiť podobizeň predstaviteľa filmového Mozarta, Toma Hulceho. Tešil sa na to tričko ako malé decko a ukazoval ho kolegyniam v zuške. Film Amadeus končí silným zážitkom z písania a tvorby poslednej Mozartovej objednávky – Requiem.

Cítil Peťo niečo podobné pri skladaní a úprave hudobných diel? Cítil svoje Requiem?

Prečo sa pobral v pondelok z Bratislavy do Piešťan, keď ešte v utorok mal učiť v Blave? Kladiem si otázku a so mnou možno aj viacerí, čo ho poznali. Chcel stihnúť piešťanský koncert alebo chcel iba zomrieť v Piešťanoch? Veď sa tu narodil. Bolo to také typicky „hochelovské“ – učiteľ odíde na Deň učiteľov v meste svojho zrodu.

Ponáhľal sa za Mekym? Veď viac, než rok nám všetkým, čo nás mal v priateľoch rozposielal Mirove skladby a koncerty. Obdivoval jeho jednoduchý, ale brilantný štýl – pop music. Aj sa s Mekym rozlúčil na stránkach Piešťanského týždňa. A nielen s ním, veľmi boľavo vnímal aj tragédie na Zochovej a Zámockej ulici v Bratislave. Empatický až za hrob. Citlivá duša umelca, ktorý po vzore veľkých poetov, skladateľov či výtvarníkov a hudobníkov, utápal rozorvané srdce a myšlienky: štrngal si s Múzami. Ak si nezhrešil, hoď po ňom kameňom!

Kolegyňa Janka si na neho s láskou a úctou zaspomínala, povedala okrem iného toto: „Peťo bol génius, hoci neštudoval hru na klavíri, keď zaň sadol, začal vám hrať napríklad Mozarta či Beethovena alebo Vivaldiho a plynule, bez zaváhania prešiel v rámci skladby do popu, zdvihol oči a opýtal sa: „Počuješ to tam? Započúvaj sa pozorne – aj pri tejto skladbe sa nechali inšpirovať súčasní skladatelia vážnou hudbou ich predchodcov.“

Mimochodom, toto potvrdil aj v zdanlivo jednoduchom dielku – zbierke piesní pre deti základných umeleckých škôl – Lietala si lastovička. Vytvoril pre učiteľov i žiakov súbor piesní, ktoré prepísal, upravil k svojmu obrazu. O sprievodnom parte vtedy prezradil toto: „Musí spĺňať niekoľko požiadaviek súčasne: byť dobre hrateľným, čiže musí ísť do prstov. Tiež musí byť zvukovo pestrý, mať obohacujúcu melodickú líniu, zároveň ju však intonačne držať, musí byť nerozptyľujúcim a neprekrývajúcim. Pridanou hodnotou každej lepšej úpravy je napokon vytvorenie akejsi originálnej atmosféry, nového pohľadu na pôvodný materiál, zaujímavej pointy. O niečo takéto som sa pri piesňach z „Lastovienky“ snažil už od počiatku, v presvedčení, že v dnešnej postmodernej a crossoverovej dobe môže ľudová pieseň pobaviť či upútať práve zvláštnym, prekvapivým nápadom, kompozičným vtipom či štýlovým posunom. Popri niekoľkých štandardnejších úpravách je tak v Lastovienke možné nájsť pestré všeličo: citát zo Straussovho valčíka i Čajkovského polky, rockové riffy, swingové rytmy a kráčajúce basy, ponášky na barokovú hudbu, filipovský šansón či popovú baladu, ale aj imitácie klasickej dychovky či cimbalovky. Snáď tieto „fóriky“ žiakov zaujmú a učiteľov potešia!“

Rád robil fóriky a tešil ľudí. Rád sa smial, a ak ho aj niečo bolelo, fyzicky, svoju bolesť nevnímal, respektíve nedával ju na známosť. Tváril sa do pohody. Ale jeho bohatý duševný i duchovný svet sa na ten fyzický nepodobal. A ak áno, tak iba sprievodne. Akoby mimochodom. Náhodou. A aj to, že Peťo odišiel, sa mi vidí akoby – mimochodom. Myslím si, že tu je. Do pohody. A ešte sa nerozlúčil, ešte celkom za Mekym neodišiel. Ešte tu niečo dokončí…

Košičania si Petra Hochela uctia predstavením Verdiho opery Otello

O skone Petra Hochela vyšla správa aj v Štátnom divadle Košice, kde si Peťa uctia: „Štátne divadlo Košice mu s veľkou úctou venuje v piatok 31. marca predstavenie opery Giuseppe Verdiho Otello, na ktorej dramaturgicky spolupracoval.“

Okrem iného košickí umelci uvádzajú toto: „S hlbokým zármutkom prijalo Štátne divadlo Košice správu o úmrtí hudobného publicistu a dramaturga Petra Hochela (1976 – 2023), ktorý bol dlhoročným spolupracovníkom Opery ŠDKE a dramaturgicky spolupracoval na viacerých operných inscenáciách – Grófka Marica (2014), Trubadúr (2015), Alcina (2016), Bohéma (2016), Noc v Benátkach (2017), Falstaff (2017), Hoffmannove poviedky (2018), Netopier (2018), Don Giovanni (2018), Samson a Dalila (2019), Otello (2019) a Fidelio (2020). Peter Hochel bol absolventom kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a skladby na HTF VŠMU. Ako pedagóg pôsobil na Katedre hudobnej výchovy PF KU v Ružomberku a na Konzervatóriu v Bratislave. Ako skladateľ spolupracoval s mnohými pedagógmi, inštitúciami, súbormi a sólistami a ako klavirista a korepetítor získal viacero ocenení. Zaoberal sa koncertnou a divadelnou dramaturgiou, publicisticky prispieval do odborných a popularizačných periodík, zborníkov, CD-bookletov či bulletinov.“

Keď pred dvoma rokmi zomrel Peťov piešťanský súputník, učiteľ zo základnej umeleckej školy Roman Krajčo, Hochel sa s Romanom lúčil slovami, z ktorých až naskakujú zimomriavky. Mrazí. Prečo?

Nuž, prečítajte si pozorne Peťovu rozlúčku s kolegom: „Prepáč, Roman, skúsim to najskôr s troškou čierneho humoru, nakoľko zomrieť v predvečer Dňa učiteľov a mať poslednú rozlúčku na Deň bláznov, to je teda výkon, ktorý sa len tak bárskomu nepodarí – aj keď to zväčša až symbolicky vystihuje náš pedagogicko-profesijný osud a spoločenský status… :)“

Peter Romana v tom totálne absurdnom čiernom ponímaní humoru tromfol. Jeho triumf spočíva v dátumoch, v symbolike sviatkov. P. Hochel zomrel na Deň učiteľov a pochovajú ho v sobotu 1. apríla vo Veľkých Kostoľanoch, teda na Deň bláznov.

Nech obaja odpočívajú v pokoji!

V mene redakcie Piešťanského týždňa: „Úprimnú sústrasť blízkym a nadovšetko milovaným osobám.“

Viera Dusíková