Storočná Borovčanka bavila vinšovníkov recitáciou a spevom vlastných básní a piesní

„Ja som Panne Márii tak veľmi vďačná za všetko v mojom živote. O čo som ju poprosila, to mi dala!“ zdôverila sa storočná babička hosťom na čele so starostom Boroviec Ivanom Šiškom a Andreou Debreckou. Sivé vlasy mala nahladko sčesané do vrkôčika, ktorý sa ako tenučká niť vlnil na temene múdrej drobučkej hlávky. Takmer dve celé hodiny spamäti recitovala vlastné básne a spievala svoje autorské piesne. Mysleli sme si, že ju našou návštevou unavíme, ale aké bolo naše prekvapenie – ona zabávala a „unavovala“ nás. Bez prestávky. Prijímala gratulácie, krájala s pomocou svojej nevesty Márie tortu, rozprávala, rozprávala a rozprávala. A rovnako aj spievala. Mocný, sýty hlas, poučné slová, život vtesnaný do spomienok.

Videá, ktoré sme natočili a uverejnili na našom facebookovom profile, lámali rekordy. Predišli počtom sledovaní, komentármi aj zdieľaniami všetky správy Piešťanského týždňa. Babičke Anne Mikloškovej vinšovali ľudia z celého Slovenska i Čiech, ale aj z Nemecka či Poľska a iných krajín. Obdivovali jej bystrú myseľ, rýchle reakcie, milý a krásny zovňajšok, spontánny smiech, ale aj báseň venovanú deťom. V nej detičky nielenže pomáhajú svojej mamičke, ale ju aj raz ako vedci prevezú vesmírom na rakete. Počúvali a zamýšľali sa nad smutno-krásnou poéziou venovanou pamiatke jej rodičov, ktorí hrdlačili na panskom, a keď si chceli postaviť domček, otecko musel odísť na osem rokov do Francúzska a jeho žena prala v studenom potoku bielizeň veľkomožnej panej, pričom deti čakali doma na skyvu chleba. Do noci. Často sa ani nedočkali. Ale ráno ten chlieb našli, no mama už bola opäť na panskom. To boli časy. Žiadne au-pairky, žiadne animátorky, deti sa starali samy o seba.

„Môj dobrý otecko, nech mu je zem ľahká, písaval domov listy. V každom mi napísal aj francúzske slovíčka a ja som sa takto učila cez jeho listy francúzštinu,“ zaspomínala si starenka. Ako nám prezradili jej deti, ak by babička mala možnosť vzdelania, iste by si osvojila aj ďalšie jazyky. Sama sa naučila aj po nemecky – len z počutia, pretože istý čas pracovala v piešťanskom hoteli Jalta ako chyžná a tam ju oslovovali mnohí hostia. Na jazyky mala nadanie. A aj na tvorbu piesní a básní. Doma má dva plné zošity svojej tvorby.

„Prežila som všeličo, veľa ťažkých chvíľ. Počas prechodu frontu cez Borovce, ktoré oslobodili 4. apríla 1945, som sa pred vojakmi skrývala v živom plote aj s najstarším synom, mal len dva dni. Bola som čerstvo po pôrode a babica mi povedala, že keď má bábätko 1400 gramov, dožije sa len druhého dňa. Nemala som mlieko, a tak som vreckovku namáčala do hrnčeka s mliekom, aby ho cucal. Postupne sa mu začali guľatiť líčka. A pozrite, aký silák z Ferka vyrástol,“ otočila sa babička k svojmu najstaršiemu.

V kuchyni bol s nami aj jeho mladší brat Anton, toho babička láskavo volala: „Tonko.“ A Anton, sediac v kúte kuchyne, reagoval na mnohé spomienky zaroseným pohľadom od dojatia. Boli tu aj manželky synov, Mária a Drahomíra, starosta s partnerkou a všetci babičku obskakovali a obdivovali. Tlieskali po každom jej umeleckom vystúpení. A ona všetkým hovorila: „Deti moje, oj, aká som šťastná, že ste prišli! Vitajte!“

Babička sa v súčasnosti teší primeranému zdraviu. Fungujú jej všetky orgány, pamäť, aj keď trošička slabšie vidí a slabšie počuje a pri chôdzi si pomáha francúzskymi barlami, takže tam, kam chodia aj králi pešo, sa podopiera o tieto pomocníčky. V minulosti prekonala vážne onkologické ochorenie, ale k špecializovanej lekárke už po operácii a rádioterapii nechcela ísť. Bola sklamaná z jej prístupu. „Aj ja sa potím,“ odpovedala vraj onkologička na jej sťažnosti. Tak načo by tam chodila?

Zato – paradoxne zložila báseň pre všetkých lekárov, ktorí nemajú dňa ani noci, pretože slúžia chorým, velebila ich krásne ruky, ktoré prinavrátia zdravie nemocným a ktoré ako prvé držia novorodené dieťa. Sú to ruky lekárove. Milé, krásne.

Rovnako krásne ospevovala Pannu Máriu: „Je to moja kamarátka, oj, ako ju milujem! Aká je len milá a láskavá. Za všetko vo svojom živote jej preveľmi ďakujem.“

Za neochvejnú vieru, obrovskú lásku a dobrotu, ktorú storočná oslávenkyňa rozdáva nielen svojim najmilším, blízkym aj vzdialeným príbuzným, susedom ba i neznámym ľuďom, jej hlava rímskokatolíckej cirkvi, pápež František, poslala „vstupenku do neba“. Vatikánsku listinu s jej menom i výročím jej narodenia.

Anna Miklošková nám porozprávala, ako sa zoznámila so svojím Tonkom. Bolo to v Borovciach na zábave, odkiaľ ju on ako starší osemnásťročný mládenec, organizátor zábavy, poslal domov so slovami, že čo tam má čo robiť štrnásťročné dievča, to nie je dôstojné miesto pre deti. A… neuplynulo ani veľa času a už bola do neho zamilovaná a on do nej. „Môj Tonko bol najlepší muž z celého sveta, pracovitý, bol murár, postavil aj pol Boroviec,“ hovorila pani Anička.

Sedeli sme v dome, kde ona sama popri troch deťoch doopatrovala svoju krstnú mamu a ešte ďalších dvoch chorých a na jej láskavosť a opateru odkázaných ľudí. Pre každého mala milé slovo. A keď si jej deti niečo zabudli vziať do školy, utekala za nimi na autobusovú zastávku so zabudnutou vecou alebo nedojedenými raňajkami. Museli ju poslúchnuť a dojesť.

„Naša mamička robila všetko spolu s otcom, ešte aj komín a dom stavali spolu. Keď miešal otec betón, mama mu prisýpala cement,“ prezradili synovia Mikloškovci.

Na otázku, aké jedlá mala v obľube, nevesta Mária Miklošková skonštatovala: „Babička jedla všetko do radu. Doma chovali kačice aj ošípané. Uprednostňovala mastné jedlá, aby vraj bola zdravá a vydržala ťažkú prácu.“

Syn František prezradil, že v jeden rok chcela ich mama so svojou sestrou zarobiť „veľké peniaze na cibuli“. „Posadili cibule na tri role a viete si predstaviť, aká je robota s cibuľou? Okopať, vytrhať, pozbierať, pretriediť, usušiť. Pod oknami, kde máme teraz zastrešenú verandu, ju nakopili. Bol jej plný vagón.“ No… zbohatli o pľuzgiere od motýk.

Oslávenkyňa počas svojho života nepoužívala špeciálne krémy či líčidlá, ba ani šminky. Pila len čaj a vodu. Jej denným krémom bola a je Marína a Indulona.

Táto vzácna žena by sa dala prirovnať k Babičke Boženy Němcovej. Aj ona má láskavé oči, ruky, čo pohládzajú, ústa, z ktorých nepekné slová k nebesiam nedôjdu. Lebo také hádam ani nepozná.

Svoj život prežila v mieri so svojím vedomím a svedomím. Narodila sa 26. februára 1923 v Borovciach do rodiny Ludvíka a Rozárie Machajovcov. Vydala sa 14. februára 1944 za Antona Miklošku z Boroviec, ktorý bol počas druhej svetovej vojny ženistom. Porodila mu tri deti – synov Ferdinanda (1945) a Antona (1951) a dcéru Máriu, zavydata Javorkovú (1948) z Radošiny. Radosť jej robí desať vnúčat, dvadsaťdva pravnúčat a tri prapravnúčatá.

„S pomocou Božou a mamičenky nebeskej som všetko zvládla,“ usmiala sa zoširoka čiperná starenka a s chuťou si odhryzla z narodeninovej torty. Poláskala očami nádhernú kyticu a milými slovami počastovala aj nás. „Deti moje, jedzte, dajte si, tá torta je vynikajúca, čokoládovú ľúbim. A komu z vás tam zvoní pliešek?“ Babka tak pomenovala mobil. „Je to dobrý a užitočný vynález,“ skonštatovala.

Na facebookovom profile nášho týždenníka sa v priebehu troch dní objavili stovky vinšov a blahoželaní, jej piesne a básne si vypočuli státisíce ľudí. Aj my sa s radosťou a obdivom pripájame ku všetkým našim čitateľom a želáme oslávenkyni radostné a hodnotné dni prežité v láskavom prostredí s jej najmilšími. Veď tak ako videli oni, že doopatrovala troch starkých, teraz dozerajú jej synovia, dcéra, nevesty a všetko pokolenie na jej blaho. Aj preto je, ako to povedať, blažená a prežiarená dobrotou a láskavosťou!

text a foto Viera Dusíková