Zbabelé prasce a proruskí kolaboranti v kúpeľnom meste

V súvislosti s okupačnou vojnou ušli do strednej a západnej Európy milióny Ukrajincov. Takýto osud si dobrovoľné nevybrali. Rusi bombardujú ich domovy, vraždia civilistov, ničia infraštruktúru. Celé oblasti Ukrajiny sú bez pravidelných dodávok tepla, elektriny či pitnej vody. Letecké poplachy majú tamojší obyvatelia takmer na dennom programe. Deväťdesiat percent utečencov, ktorí prišli do strednej a západnej Európy v dôsledku vojny, sú ženy a deti.

Prvé mesiace okupačnej ruskej vojny proti Ukrajine sme sa ako národ zomkli. Presne sme vedeli, kto je zločinec a kto jeho obeť. Utečencom pomáhali jednotlivci, privátne spoločnosti, charitatívne organizácie a postupne sa pridal štát i samosprávy. Aj my sme písali o piešťanských hotelieroch, ktorí poskytli svoje zariadenia utekajúcim matkám a ich deťom.

Žiadne zo žien a detí, ktoré u nás, aj v Piešťanoch, našli dočasné domovy a bezpečie v mieri žijúcej krajiny, si tento osud dobrovoľne nevybrali, no i napriek tomu bojujú s osudom statočne. Rovnako statočne ako pred ruským agresorom svoju vlasť bránia ich manželia, bratia, otcovia – ukrajinskí vojaci.

Nie je jednoduché pre osamelé matky s deťmi ďaleko od svojej domoviny zaradiť sa do bežného života v hostiteľskej krajine. Pricestovali len s tým, čo nabalili do kufrov, a snažia sa najmä kvôli svojim deťom plnohodnotne žiť. Navštevujú jazykové kurzy, hľadajú si prácu, ale aj spôsob, ako svoje deti integrovať do našej spoločnosti. Nedožadujú sa pozornosti a prácu, ktorú robia, zvyčajne Slováci robiť nechcú alebo nemáme na ňu dostatok vlastného kvalifikovaného personálu.

Pred vojnou do bezpečia kúpeľného mesta utiekla s päťročným dieťaťom i lekárka, ktorá svojou špecializáciou pomáha napĺňať odborné kritériá piešťanskej nemocnice v rámci súčasnej transformácie zdravotníckych zariadení. Piešťany matke s  dieťaťom poskytli bezpečie a lekárka ponúkla Piešťanom svoju medicínsku odbornosť. Všetci by sme mali byť spokojní, že si v tomto prípade pomáhame vzájomne.

Bohužiaľ, aj u nás sa nájdu zbabelé kolaborantské prasce v ľudskej koži, ktoré na ich auto s ukrajinskou poznávacou značkou potajomky pod rúškom noci vyryli symbol okupantskej ruskej armády. Takýto skutok však má na jednej strane aj morálny rozmer.

Ako by sme totiž zabudli na rok 1968, keď nás napadli vojská Varšavskej zmluvy pod vedením sovietskej armády, ku ktorej nástupníctvu sa armáda, ktorá v súčasnosti plieni Ukrajinu, hrdo hlási. Ako by sme zabudli na takmer 100-tisíc utečencov z Československa, ktorí pred okupačnou armádou po roku 1968 ušli do západného sveta, kde i oni boli odkázaní na pomoc a spolupatričnosť druhých. Ako by sme zabudli, že nás predchodcovia súčasnej ruskej armády dvadsať rokov okupovali. Ako by sme zabudli, že po ľudských obetiach zo začiatku okupácie Sovieti nasledujúcich dvadsaťtri rokov ničili našu krajinu. Nechali po sebe rozbité cesty, budovy, ekologickú spúšť.

A ako by sme zabudli, akou len súhrou šťastných okolností sa takmer stotisíc ruských okupantov muselo bez vojenského konfliktu z Československa odpratať do svojej vlasti. Ukrajinci to šťastie nemajú a svoju slobodu si musia vo vojne s Rusmi vybojovať zbraňami a za cenu ľudských obetí.

Tento skutok s vyrytím okupantského symbolu „Z“ na aute lekárky má okrem morálneho aspektu i trestnoprávny rozmer. Podľa slov advokáta Branislava Jurgu ide celkom určite o trestný čin poškodzovania cudzej veci, prípadne vandalizmu, ale polícia by sa mala zaoberať i skutočnosťou, či zo strany páchateľa nešlo v tomto konkrétnom prípade o extrémizmus.

Trestné konanie sa spravidla začína podaním trestného oznámenia, avšak podľa ministerstva spravodlivosti polícia začne trestné konanie aj v prípade, ak sa dozvedela z iných zdrojov o možnom spáchaní trestného činu. Napríklad aj z  nášho novinového článku.

Identitu lekárky úmyselne nezverejňujeme, avšak pre účel trestného konania ju polícii poskytneme.