Mám ťa veľmi rád, brat môj!
V záhrade pod jabloňou na lavičke sedí starý muž. Pri vôni kvetov, v chládku je sám so svojimi spomienkami. Vráskami ozdobená jeho tvár, ruky boľavé od roboty a srdce smutné od samoty. Hoc deti vyrástli a vnúčatá mu robia radosť, smútok v očiach je jeho častý hosť. Nie, nechce sa na osud sťažovať, veď starosť o rodinu a manželku bral ako svoju zodpovednosť, jemu to vždy robilo len radosť.
Tak rád by ten ôsmy krížik, ktorý nesie na svojich pleciach, odložil, ale vie, že netreba sa Pánu Bohu miešať do roboty, a tak radšej nerepce. Dobre vie, že doma má vždy navarené, svoju Helenku si váži a má ju stále veľmi rád. Každý večer, keď zaspáva, ďakuje osudu, že mu doprial veľmi starostlivú ženu, pri ktorej môže spokojne usínať.
Zdalo by sa, že je všetko v poriadku, ale často sa vracia myšlienkami do svojho detstva, sveta radosti. Má brata Michala – kým boli deti, mali sa veľmi radi, stvárali huncútstva a vedeli sa spolu smiať. Spolu rástli a obaja sa postarali o rodičov, keď zostarli. Vedeli, že proti veku nieto lieku, a tak sa o svojho otca a mať pekne postarali.
Keď sa rodičia pobrali na onen svet, akoby stratili spoločnú reč. Odrazu sa z Michala stal iný človek. Celý deň v krčme vysedával a večer doma na celý svet nadával. Nebolo mu pomoci, nedal na dohovárania, akoby začal svoj život žiť naruby. Zabudol na brata, alkohol bol jeho najlepší kamarát.
Nuž, čo robiť, nechal brata tak. Nebolo mu pomoci od tej jeho nemoci. Rozhodol sa opustiť rodičovský dom a na vlastné nohy sa postaviť. Pobalil si svojich pár vecí a sadol na vlak vo svete šťastie skúsiť. Čechy ho privítali, do fabriky chlapov práve potrebovali. Tu stretol svoju lásku. Helenka mu na tancovačke padla do oka. Svoje srdcia sobášom spečatili, dom spolu postavili aj pätoro detí vychovali.
Čo viac si mohol priať, lásku vedel každý deň svojej rodine rozdávať. Tak veľmi však túžil s bratom občas prehovoriť, no ten o to nestál. Krčma bola jeho domovom a kamaráti súčasťou jeho života. Nuž musel si zvyknúť, že brat o neho nestojí. Mal svoju „partiu“ a tá mu brata nahradila.
Už sa prestal trápiť a nechal to tak. Svoje deti učil vzájomnej úcte a láske. Čím je starší, tým viac by rád Michalovi chcel povedať: „Som rád, že si môj brat, stále ťa mám veľmi rád. Chcem ti byť oporou, až budeš o to stáť. Myslím na teba každý deň, pretože súrodenecká láska je puto silné a chránim si ju vo svojom srdci ako drahokam. Azda dožijem sa, čakám stále na ten deň, aby som ťa mohol objať, po bratsky sa porozprávať a na všetko už len v dobrom pospomínať. Pretože život máme len jeden. Mne neprekáža, že občas osud zamieša naše karty, po každej búrke zasvieti slnko a netreba sa starostí báť. Chcem, aby si vedel, že stále som tvoj brat a mám ťa veľmi rád.“
Vlasta Suchá, Horná Streda
