Viktor Nižňanský: Piešťany majú nevyužitý potenciál, treba sa rozhodnúť ako ďalej

V prvom rade ešte raz blahoželám k vyznamenaniu prezidentkou SR. Aké máte z tohto ocenenia pocity?

Ďakujem. Určite to patrí medzi výnimočné udalosti v mojom živote. Zároveň to chápem aj ako ocenenie pre ľudí, s ktorými som mohol počas celého obdobia spolupracovať.

Počas svojej profesijnej cesty ste sa dlhé roky venovali decentralizácii štátu. Ako a prečo ste sa dostali k tejto problematike?

Od ukončenia štúdia som sa venoval ekonomike rozvoja obcí, miest, regiónov. Po roku 1989, na viacerých stážach v zahraničí, som začal vnímať dôvody, prečo tam obce a mestá vyzerajú inak. Jedným z nich bola omnoho vyššia miera finančnej autonómie. Na Slovensku sme síce mali zákon o obciach, ale postavenie obcí, miera ich nezávislosti, bola veľmi nízka. Bolo zrejmé, že ak budeme pokračovať v systéme spravovania štátu, kde všetka moc bola koncentrovaná, nie je možné využiť schopnosti ľudí a potenciál Slovenska.

V roku 1992 vznikol Klub primátorov Slovenska, ktorý požadoval posilnenie právomocí miest, a v tom istom roku ma pozval k spolupráci vtedajší koordinátor tzv. župného variantu územnosprávneho usporiadania Slovenska Marian Minarovič. Spolu s ním a Ladislavom Snopkom sme editovali prvú publikáciu s názvom Práva miest a ich ochrana. V nej sme sumarizovali prvé námety a východiská zmeny. Tak začala moja dnes už 30-ročná „misia“.

Aké dôležité pracovné míľniky sa počas vašej kariéry udiali? Čo vás pracovne vyformovalo tak, že ste dnes tým, kým ste?

Určite k tomu prispelo moje pôsobenie v Stavoprojekte Piešťany alebo na Útvare hlavného architekta mesta Piešťany. Pre mnohých to možno bude znieť paradoxne, ale prispelo k tomu aj sledovanie politických debát v rakúskej televízii. Po revolúcii to bola práca v území, s predstaviteľmi obcí, miest, stáže v zahraničí, ale aj diskusie s viacerými slovenskými a zahraničnými odborníkmi, ktorí mali praktické skúsenosti z realizácie zmien.

Zmena spravovania štátu je najmä politická reforma. V demokratickom systéme ju nemožno realizovať bez podpory politických strán, preto bol dôležitý môj vstup do Demokratickej strany, do politického prostredia. Strana stratégiu prijala a neskôr sa vďaka jej predstaviteľom dostala do vládneho programu v roku 1998. Nasledovali roky spolupráce s Ivanom Miklošom a priateľmi z M.E.S.A 10. Počas nich sme nielen realizovali verejné diskusie na tému decentralizácie, ale aj dopracovávali pôvodné návrhy. Okrem iného aj návrh na zmenu systému financovania samospráv.

A čo bolo najdôležitejšie?

Asi najdôležitejším míľnikom bolo menovanie do funkcie splnomocnenca vlády a získanie dôvery vtedajšej vládnej koalície. To, že základ koalície mohol zostavovať vládu dve volebné obdobia po sebe, umožnilo stratégiu aj realizovať. Dôležitou je tiež moja 30-ročná spolupráca s Úniou miest Slovenska, teda neustály kontakt s realitou v území. Spolu sme založili Komunálne výskumné a poradenské centrum, aby téma neupadla do zabudnutia. Po mojom krátkom pôsobení na pozícii vedúceho Úradu vlády, počas vlády Ivety Radičovej, som sa v centre k téme vrátil. Chcem poďakovať súčasnému prezidentovi Únie miest Slovenska, ale aj viceprezidentke a ostatným jej členom, že neustále vytvárajú podmienky, aby myšlienka pokračovania decentralizácie nezanikla.

Cesta k dnešnej podobe organizácie krajiny bola iste v mnohom náročná. Vedeli by ste spomenúť základné úskalia, ktoré ste museli pri reformách prekonávať? Aké výrazné momenty vám utkveli v pamäti?

Ako som spomenul, ide najmä o politickú reformu, o rozdelenie moci medzi štátnu správu a územnú samosprávu. Každá reforma má odbornú a politickú fázu, počas ktorej je potrebné dospieť k dohode, aby mohla byť vôbec zrealizovaná. Tiež je dôležité, v akom prostredí sa zmeny realizujú, a v tom čase boli podmienky veľmi priaznivé.

Mal som na starosti najmä odbornú stránku a kontakt s odborníkmi, so samosprávami a mimovládnym sektorom. Počas prípravy, ktorá trvala niekoľko rokov, bolo potrebné presvedčiť „kritickú masu“ o význame a výhodách našej predstavy. Absolvovali sme desiatky ciest po slovenských regiónoch. Stretali sa s primátormi, starostami, predstaviteľmi mimovládnych organizácií, podnikateľského sektora a s občanmi. Výsledkom bola podpora stavovských organizácií miestnej samosprávy, ktorá zohrala významnú úlohu najmä v čase, keď sa ešte niektorí ústavní činitelia a politické strany snažili zmenám zabrániť. Mimovládny sektor dokonca usporiadal celoslovenský pochod za spravodlivú reformu verejnej správy, ktorý sa končil pred Národnou radou Slovenskej republiky. Z prieskumov verejnej mienky bolo vidieť, že myšlienka si získala podporu nadpolovičnej časti obyvateľov. Takáto podpora výrazne obmedzila možnosti zmariť zámer najmä tých politických strán, ktoré zmenu nechceli.

V politickej rovine bolo dôležité, že som získal dôveru vtedajšieho predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ale aj predstaviteľov politických strán vládnej koalície. Tomu predchádzali mesiace diskusií s ich odborníkmi a neskôr politikmi a výsledkom bolo práve to, že sa reforma dostala do vládneho programu v roku 1998 a neskôr aj v roku 2002.

Dôležitým bol mechanizmus presadzovania zmien. Okrem vytvorenia pozície splnomocnenca vlády vznikol riadiaci tím, ktorý pozostával z predsedu vlády, ministra financií a ministra vnútra, ich štátnych tajomníkov. Do spolupráce sme prizvali slovenských a zahraničných odborníkov, ale aj predstaviteľov územnej samosprávy a mimovládnych organizácií. Bolo to veľmi dôležité v čase prípravy a pomohlo to v etape realizácie. Nemali by sme zabudnúť na dôležitú úlohu vtedajších primátorov a starostov. Okrem svojej činnosti pre občanov museli prakticky celé svoje volebné obdobie preberať kompetencie a majetky. Vtedy sa ukázalo, v akom neporiadku fungovala správa štátu.

Ako by ste dnešnému mladému človeku vysvetlili dôležitosť viacúrovňového riadenia štátu?

V prvom rade by si mal uvedomiť, že čím viac očakáva, že za neho vyrieši „opatrovateľský“ štát, tým viac stráca vlastnú slobodu a závisí od ľubovôle politikov, od ideológií, ktoré presadzujú politické strany. Sú však oblasti, v ktorých nestačí vôľa a možnosti jednotlivca, rodiny, vtedy musí riešenia prevziať verejná správa, teda politika. Potom ide najmä o to, ktorá jej časť, či štátna správa alebo územná samospráva, a ktorá jej úroveň ich budú zabezpečovať.

Pre každého z nás je dôležité, aby čo najviac právomocí a zodpovednosti bolo na miestnej úrovni. Tu môžeme najviac ovplyvniť dostupnosť a kvalitu služieb, spôsob využitiach našich daní, odvodov a poplatkov, hospodárenie s naším spoločným majetkom… Ak pracujeme, tak 60 percent hrubej mzdy odovzdáme štátu na daniach a odvodoch. Čím viac zdrojov z toho ostane na miestnej úrovni, tým väčší vplyv máme na ich použitie. Zároveň máme možnosť spolurozhodovať o tom, ako sa nám bude žiť v obci, meste, kde bývame. Ako bude fungovať kultúra, šport, rôzne iné služby. Nakoniec aj v čase krízy, ako bola napríklad pandémia, sa ukázalo, že samospráva pomohla občanom najviac.

A čo kraje?

Druhá úroveň samosprávy umožnila väčšie odštátnenie majetku, financií, ale najmä vytvorila ďalšiu poistku proti návratu autoritárstva, totality, čím sa systém spravovania štátu stabilizoval. Vznikla aj preto, že pri súčasnej veľkostnej štruktúre obcí to bol najlepší spôsob, ako posilniť samosprávny princíp.

Do oboch úrovní si môžeme voliť svojich zástupcov. Náš volebný systém umožňuje voliť priamo osoby, čím sa obmedzuje v samospráve presadzovanie ideológie jednotlivých politických strán. Samozrejme, s rastom práv rastie aj naša občianska zodpovednosť. Čo nedokáže realizovať občan a jeho samospráva, má byť úlohou štátnej správy, či už na centrálnej úrovni, alebo v rámci pracovísk ministerstiev v regióne. Inými slovami, čím viac právomocí majú obce a vyššie územné celky, tým viac rastie vplyv občanov sa správu štátu ako celku.

Ak by ste sa na vtedajšie riešenia, napríklad rozdelenie okresov a pod., pozreli dnešnými očami a s dnešnými skúsenosťami, priali by ste si, aby sa niečo zariadilo inak?

Keďže išlo o štyri reformy v jednej – zmena rozdelenia kompetencií, zmena územného a správneho usporiadania, zmena financovania, ale aj zavedenie nových kontrolných mechanizmov – nebolo jednoduché presadzovať zmeny v prostredí, kde existovali rôzne politické priority a predstavy. Niektoré myšlienky sa nakoniec nepodarilo uskutočniť tak, ako sme ich do stratégie napísali. Navrhovali sme preto, aby každé štyri roky vznikol odpočet a návrh úprav, čo sa, bohužiaľ, po roku 2006 nikdy neudialo.

Stále som presvedčený, že náš pôvodný návrh bol lepší ako súčasný stav. Vyššie územné celky mali kopírovať prirodzené regióny, ktoré boli na Slovensku formované stáročiami. Obce, ale ani vyššie územné celky nie sú súčasťou štátnej správy. Sú to samostatné právnické osoby, spoločenstvá občanov s vlastnými zdrojmi, majetkami. Súčasné členenie na kraje rozbíja komunity, súdržnosť rovnako ako necitlivé, ale vtedy, v časoch socializmu, cielené riešenia. Naviac, odmietnutie nášho návrhu prispieva k zaostávaniu mnohých regiónov Slovenska. Prehlbujú sa rozdiely, aj preto ľudia z týchto regiónov emigrujú.

Druhou oblasťou, ktorú hodnotím kriticky, je nenaplnenie princípov spravodlivého rozdelenia kompetencií. K tomu prišlo najmä počas rokovaní v parlamente. V mnohých úlohách si teraz prehadzuje zodpovednosť štátna správa, obce, vyššie územné celky a, samozrejme, tieto duplicity predražujú systém.

Treťou oblasťou vhodnou pre úpravu je, napriek trojnásobnému nárastu, nedostatok vlastných príjmov obcí. Ich výdavky neustále rastú a sú nadmerne závislé od rozhodnutí vlády a poslancov parlamentu, od rôznych dotačných schém. Pritom vládnuce politické strany majú často iné priority ako občania mnohých miest a obcí.

A okresy?

To je osobitný príbeh. Ich počet a hranice mali rýdzo politický kontext, preto sme ich aj zrušili. Neskôr boli obnovené. Sú súčasťou štátnej správy, ktorá sa má v území prispôsobovať územnej samospráve. Je na čase, aby sa v ďalšej etape posúdila ich existencia vo väzbe na presun ďalších úloh zo štátnej správy na územnú samosprávu.

Ak sa ale pozriem na prebiehajúce spoločenské zmeny a nové trendy, ktoré ovplyvňujú a budú ovplyvňovať náš život, je potrebná zásadnejšia zmena spravovania štátu. Nová vízia na najbližšie desaťročia, ktorá zvýši aj odolnosť a pripravenosť obcí na rýchlo sa meniace podmienky. Tá naša má už predsa 30 rokov a napriek tomu, že sme počítali so zmenami, až takú dynamiku sme predpokladať nemohli. Nemohli sme tušiť, ako rýchlo prebehnú technologické zmeny, spôsob výroby, čo spôsobí korona, že bude vojna s dopadom na celú Európu. A naviac, každá generácia by si mala podľa mňa „napísať svoju ústavu“. My jej môžeme, ak bude mať záujem, odovzdať naše skúsenosti.

V poslednom období sa často hovorí o zvyšovaní tlaku na samosprávy. Vnímate to ako opodstatnené?

Áno a dokonca si myslím, že tlak rastie. Centrálna vláda robí chyby. Je to z princípu logické, pretože nemôže detailne poznať problémy občanov v obciach, v regiónoch. Zlé je však to, že chce, aby sa na odstraňovaní jej zlých rozhodnutí podieľali samosprávy, ktorých námietky predtým nebrala do úvahy.

Mnohí straníci dodnes nechápu postavenie obcí definované ústavou. Netušia, že obec nie je štátna správa, ako to bolo do roku 1989. Nedôverujú predstaviteľom obcí, dokonca sa o nich vyjadrujú s dešpektom. Pritom legitimita týchto ľudí je často násobne vyššia ako legitimita poslancov NR SR. Vyčítajú samospráve nehospodárnosť, ale je to centrálna vláda, ktorá enormne zadlžuje obyvateľov Slovenska. Upozorňujú na neefektívnosť, pritom si centrálna vláda nevie upratať u seba. Napríklad neustále rastie počet štátnych úradníkov, ale mnohí ľudia, ktorí platia dane, majú takmer nedostupné verejné služby. Tvrdia nezmysly o tom, ako majú obce dosť peňazí, pričom tie už dvadsať rokov sanujú neporiadok a investičný dlh, ktorý od štátnej správy prevzali. Mnohí odmietajú silné obce a regióny, čím de facto dávajú najavo, že neveria obyvateľom Slovenska. Podliehajú predstave o svojej genialite, pričom ich názory často hraničia skôr s infantilnosťou.

Čo by pomohlo vylepšiť pozíciu samospráv?

Pokračovať v prevracaní pyramídy vládnutia, v stratégii decentralizácie. Napríklad aj OECD prepočítalo, že jej pokračovaním by sa zvýšil hrubý domáci produkt Slovenska o desať percent. Je to logické, pretože územná samospráva dokáže lepšie využiť nielen prírodný potenciál, ale aj schopnosti ľudí. Musí mať však v rukách nástroje a dostatok zdrojov. To znamená pokračovať v presune ďalších úloh a najmä ponechanie výrazne viac financií tam, kde vznikajú – v katastroch miest a obcí. Treba dôsledne naplniť princíp subsidiarity. Samozrejme, zároveň si to vyžaduje na strane obcí viac spolupráce.

Čo by podľa vás mohli zasa samosprávy vo všeobecnosti robiť lepšie? Existuje nejaký spoločný, resp. rozšírený problém?

Ako som spomenul, určite by mohli viac spolupracovať. Pretrvávajú rôzne bariéry, a to nielen v obciach, ale aj v mestách. Neexistuje totiž optimálna veľkosť obce, ale optimálne zabezpečovanie konkrétnej služby pre občana. Mnohé úlohy potrebujú viac „klientov“ obyvateľov. Iné je to v prípade materskej školy, iné pri základnej škole, iné pri komunálnom odpade, zdravotníctve, sociálnych službách, verejnej doprave…

Ďalším dôvodom pre spoluprácu je tzv. suburbanizácia. Obyvatelia sa sťahujú, z rôznych dôvodov, z mesta do okolitých obcí, ale naďalej využívajú služby v mestách, v ktorých klesá počet obyvateľov. To je aj prípad Piešťan. Náklady na tie služby však znášajú najmä trvalo bývajúci obyvatelia mesta. Je potrebné hľadať spôsoby, aby to tak nebolo. Je to možné riešiť napr. spoluprácou, spolufinancovaním alebo zmenou systému financovania obcí. Poslanci každej obce, mesta by mali rozhodovať tak, aby to prinieslo prospech najmä trvalo bývajúcim obyvateľom. A to neplatí iba pre služby, ale aj ak sa rozhoduje o väčších investičných zámeroch alebo o poskytovaní priestoru pre aktivity v katastri obce v prospech iných.

Ak by sme žili v ideálnom svete, ako by fungovanie štát – samospráva – obyvateľ malo vyzerať?

Presne opačne: obyvateľ – obec – štát. V poradí, v akom ste to pomenovali, bol spravovaný štát za totality. Urobili sme síce veľký skok, ale ešte stále obyvatelia priveľmi trpia zlými rozhodnutiami centrálnej vlády, ktoré nemôžu ovplyvniť. Prevrátenie „pyramídy moci“ je na Slovensku omnoho ťažšie ako v štátoch, v ktorých nebola všetka moc, ale ani majetky a financie koncentrované v rukách jednej strany a štátnej správy.

Čo by ste si priali, aby sa v najbližšom období v tejto oblasti zlepšilo?

Spoločenské podmienky, technologické zmeny, klimatická zmena, ale aj úplne iný pohyb obyvateľov v území a zmena výroby si vyžadujú novú stratégiu na centrálnej úrovni i na úrovni miest a obcí. Sme v akomsi bode zlomu. Ak budeme opravovať, zlepšovať to staré, čo nám spôsobuje problémy, a nebudeme hľadať nové riešenia, opäť zažijeme rôzne krízy. Je najvyšší čas takúto stratégiu pripraviť, pretože zmena systému spravovania štátu, ale aj obce je veľmi komplikovaná. Ak by sme sa aj dnes vedeli zhodnúť, realizácia bude trvať viac rokov. Dovtedy je potrebné zabrániť snahám politických subjektov opäť koncentrovať moc a oberať mestá a obce, teda občanov, o ich práva.

Ako vidíte súčasnú podobu Piešťan? Vnímate niekde rezervy? Čo by malo fungovať kvalitnejšie?

Žijem tu od narodenia, preto som vnímal Piešťany z rôznych pohľadov. Inak ako dieťa, študent, rodič, podnikateľ a teraz ako dôchodca. V priebehu života sa očakávania, požiadavky, ale aj pohľad na mesto menia. Piešťany majú nevyužitý potenciál, ale tiež rastúce problémy. Klesá počet obyvateľov, mesto výrazne starne, a to má negatívne dôsledky na finančné zdroje mesta, ale aj na rozsah služieb. Máme pomerne veľa zariadení, infraštruktúry, dimenzovanej a realizovanej v úplne iných podmienkach, čo stojí mesto nemalé financie. Zároveň rastú požiadavky na novú infraštruktúru. Cenová úroveň je vyššia tak ako v každom kúpeľnom mieste. Preto rastie zaťaženie trvalo bývajúcich občanov, ale aj podnikateľov.

Na jednej strane pozitívne hodnotím všetky opatrenia, ktoré zlepšujú život v meste, skvalitňujú jeho údržbu, ale to pre budúcnosť nestačí. Od roku 1990 som sa podieľal na viacerých stratégiách mesta, ktoré naznačovali, čo by bolo potrebné zmeniť. Viaceré myšlienky ostali iba na papieri. Prehlušila ich operatíva, ale aj neočakávané problémy v posledných rokoch. Ak si súčasný stav spojíme s novými trendmi, rastom významu miestnej ekonomiky, ale aj s dôsledkami kríz a klimatickej zmeny, asi by bolo dobré dohodnúť sa ako ďalej. Máme viacero možností, ako sme s priateľmi napísali v našej vízii k roku 2034. Každá vízia má iné parametre, iné priority. Je na rozhodnutí nás, občanov mesta, akú cestu si zvolíme.

Nezabúdajme, že žijeme v priamej konkurencii s inými mestami. Tam tiež žijú šikovní ľudia, a ak chceme zachovať atraktivitu nášho mesta, je potrebné mať cieľ a vedieť, čo a kedy treba urobiť. A to chce silný manažment a jeho spoluprácu s občanmi.

Nedávno sme si zvolili našich zástupcov pre najbližšie štyri roky. Je na nich, ako k tomu pristúpia. Viem, že si viacerí uvedomujú situáciu a chcú mesto posunúť vpred. Súčasné krízové obdobie vidia aj ako výzvu na zmeny. Chce to čas na prípravu, dohodu a následne realizáciu. A ich úlohou je tiež vtiahnuť do správy a rozvoja mesta čo najviac obyvateľov, hľadať s nimi nové formy komunikácie a informovania.

Čomu sa plánujete v nasledujúcom období venovať? Budete participovať prípadne na nejakej ďalšej publikácii?

Tomu, čomu sa venujem. Je to nekonečný príbeh. Spoločenské a ekonomické zmeny vyvolajú potrebu zmeny spravovania štátu, miest, regiónov, zmeny stratégií ich rozvoja. Podľa mňa sú garanciou budúcnosti a demokracie na Slovensku „slobodní občania v slobodných obciach“, čo bola jedna z téz prvej ponovembrovej vlády. Nakoniec demokracia vznikla v mestách. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky by mali zo všetkých síl presadzovať, aby mohli mestá a obce čo najviac fungovať z vlastných zdrojov. Tým umožnia využiť schopnosti ľudí, využijú ich potenciál a zároveň sa zvýši miera dôvery v spoločnosti.

Vďaka spolupráci s Úniou miest Slovenska ukončujem práce na tézach pokračovania decentralizácie štátu, ktoré sme nazvali Slovensko 2032+. Radi ponúkneme politickým stranám pred nadchádzajúcimi voľbami náš názor. Zároveň pracujem s malým tímom na zmene systému financovania obcí, ktorou chceme podporiť rast ich vlastných príjmov. Budeme na túto tému komunikovať s predstaviteľmi miest a obcí, podnikateľmi a konečný návrh chceme prezentovať na jeseň. Ale sme iba na začiatku roka, asi turbulentného, tak uvidím.