Zastavil sa svet paparazza Piešťan – Ľudovíta Lenocha

Nemal rád protokol a neznášal konzervatívne správanie sa pri fotení. A aj keď si rád ľudí štylizoval, aby ich odfotil podľa svojich predstáv, jeho fotky ešte z čias, keď pôsobil v redakcii Piešťanského týždňa, pôsobili sviežo a „náhodne“. Nešlo o náhodu. Ľudo mal vždy v hlave premyslený koncept.  Začínal s fotením pohrebov a aj v tejto činnosti fotografa „komunálu“ pokračoval. „Holt“, fotograf si musí na seba nejak zarobiť.

Oveľa radšej však fotil reportážne snímky z ulíc, ale aj koncertov či spoločenských udalostí. Jeho šarmu, ktorý bol niekedy až na hrane, neodolali známi speváci, herci, politici, prezidenti či primátori mesta Piešťany. Ľudo miloval čulý ruch na trhovisku. Tam sa vždy fotograficky „vyšantil“.

Ako sa Bratislavčan ocitol v Piešťanoch?

Ľudovít Lenoch sa narodil 4. apríla 1953. Štvrtý apríl je dňom, keď si Piešťany pripomínajú oslobodenie. Tento Bratislavčan si ale naše mesto nevyberal za svoj domov preto, že ho s ním spájal významný dátum, ale skutočnosť, že sa na celý život zamiloval do krásnej Piešťanky Kataríny Mišurovej a vzal si ju za manželku. Tak začínal náš legendárny rozhovor, ktorý sme „spáchali“ s Ľudom pri pive a borovičke U Janáčka ešte v roku 2008. Nech sa páči, zaspomínajte si na Ľuda spolu s nami:

Najlepší komparzisti sú trhovníci

Jeho žena mu v časoch, keď začínal fotiť pre Piešťanský týždeň i časopis Piešťany vysolila každý týždeň zo svojej výplaty tisícku, aby mal začo v Bratislave zhotoviť väčšie farebné fotografie, ktoré nám potom autom privážal do redakcie. V tom čase totiž fotil aj v Bratislave. My sme sa v tých úžasných piešťanských vtipom sršiacich fotkách prehrabávali a obdivovali schopnosť tohto muža zachytiť ľudí tak, ako si to zinscenoval on sám. Na prehováranie je totiž fotograf Ľudovít Lenoch majstrom. Ďalšieho podobného nepoznám!  Podľa Ľuda, najlepších hercov, komparzistov,  figurantov a modelky nájdete na tržnici. Tam pulzuje život mesta. Lenochove fotografie z piešťanskej starej tržnice tvoria podstatnú časť asi 5000-snímkového archívu nášho týždenníka.  Stal sa z neho najväčší fotograf ulice!

Labáky, to nebolo nič pre mňa

Na svoje začiatky si spomínal takto: „Môj tatino bol novinár, keď som sa po skončení základnej školy rozhodoval, kam ísť, povedal mi: „Ty nemáš ruky na zvárača, choď radšej fotiť!“ A tak som nastúpil do trojročného učebného odboru – komunálne fotografické služby. Na Schifferovej ulici nás učili nielen fotiť, ale aj pracovať vo fotokomore. Ateliérové fotografovanie ma ale nenadchýnalo. Túlal som sa po Bratislave a fotil ľudí. Trpel som aj počas odbornej  praxe v prvom slovenskom foto servise na farebné fotografie. Bol pri Primaciálnom paláci. Ja som chcel byť reportér. Už ako druhák som fotil svadby, krsty, pohreby, ale aj deti na poníkoch  v zoologickej záhrade.“

Ľudo veľmi rád spomínal na časy strávené v bratislavskom V-klube. „Véčko – to bol pojem! Chodili tam vysokoškoláci Paľo Hammel, Marián Varga, Meky Žbirka – to bol môj spolužiak zo základnej školy.  Do V-klubu som chodil už ako 15-ročný. Otec mi to zakazoval, vraj čo tam mám čo robiť? No práve vo véčku som mal svoje prvé výstavy a tam som spoznal mnoho ľudí zo šoubiznisu.“

Vyhodili ho z ústavu marx-leninizmu

Po skončení školy nastúpil mladý fotograf do práce u svojho otca. „Fotil som pre Novinky vedy a techniky,  bol to bulletin, vďaka ktorému som chodil po celej republike. Popritom som prispieval ilustračnými fotografiami do denníka  Pravda, kde otec pôsobil. Po svadbe s Katarínou som nastúpil do komunálu, prišli deti a bolo potrebné zarábať väčšie peniaze.  Nasťahovali sme sa na Muškátovu ulicu, o päť brán ďalej bývala aj moja mama. Narodili sa nám deti – dcéra Zuzana a syn Branislav. Od komunálnej fotky som sa dostal do ústavu Marxizmu a leninizmu ÚV KSS. Odtiaľ poznám Petra Weissa aj Pavla Kanisa. Chodievali za mnou do labáku. Dokonca – Peter Weiss ma aj z ústavu vyhodil, pretože som si robil fušky a on mi na to prišiel,“ spomínal s úsmevom Ľudo Lenoch. Koho vtedy vyhodili z ÚV KSS, mal naozaj smolu, pretože o nežnej revolúcii sa v roku 1985 ešte komunistom ani nesnívalo.

Fotil aj v krematóriu

Náš plodný rozhovor sme pri pive a borovičke U Janáčka na sídlisku Sihoť, len pár desiatok metrov od redakcie zvrtli na fotenie známych osobností. „V 69. roku som vo V-klube zachytil koncert Karla Kryla, tu som sa zoznámil aj s Kamilom Peterajom a Ondrejom Nepelom. Ten dopadol zle, hovorí sa, že mal AIDS, ale to neviem presne. Fotil som jeho urnu na Slávičom údolí. Vtedy za mnou prišla Ondrejova trénerka Hilda Múdra a hovorí mi: „Môžem vám dať za fotenie len dvesto korún, Ondrej totiž nemá nič…“ Najväčšieho krasokorčuliara Slovenska uložili na detskom oddelení cintorína. Fotil som aj pohreb Karla Duchoňa – populárny spevák odpočíva v prvej sekcii ružinovského cintorína. Bol to obrovský pohreb, rozlúčiť sa s ním došla aj Laiferka, Mrvečka, Bucký. (Mrvečka skočil z okna a Bucký pod vlak…) V krematóriu som sa stretával aj s Jurajom Sládečkom, Viliamom Záborským a Karolom Belákom. Tí tam recitovávali. Keď niekto zomrel z národného divadla, Belák podpichoval Záborského, prečo on dostáva za básničku len štyristo korún a Záborský tisícku? „No asi preto, že ja som národný umelec a ty len zaslúžilý,“ odpísal ma Záborský.“ 

Hokej hral s Golonkom

Na Muškátovu ulicu, kde Lenoch so svojou rodinou žil, chodil na návštevu aj Jaro Filip. „Zaľúbil sa do našej susedy, klaviristky Márie Turčánovej. Chcel si jej srdce dobiť tým, že jej bude hrať na klavíri. Otvorili sme dvere na chodbu, Jaro si sadol ku klávesom a hral. A Mária mu zo svojho bytu odpovedala tými istými tónmi. Ale nakoniec z toho nič nebolo, Mária Jara nechcela. Aj Meky chodil k nám, dokonca u nás strávil Vianoce. Tuším to bolo v roku 1984, keď mu zahynul brat Jason – skočil pod vlak. Dole na Februárke som hrával hokej s Vladom Golonkom, pod barákom sme mali ľad a tam sme si zasa zahrali aj s Mekym a Igorom Feketem zo Senzusu. Vtedy ešte Igora nik nepoznal. Bol obyčajný študent, nič výnimočné. Aj Dzurindovci bývali neďaleko nás, Vlado chodil šibať moju mamu.“

Najpohodovejší bol Csontos

Na otázku, ako sa Ľudo Lenoch dostal do Piešťan odpovedal: „ Bolo to ešte za čias vydavateľa Piešťanského týždňa Juraja Staška. No s Piešťancami som sa stretával ešte skôr.  Tak napríklad bývalého predsedu Národného výboru, Hermana som odfotil, keď vyhral desaťtisíce v Niké, lebo v tom čase som fotil pre túto súťaž výhercov do novín.“ Na otázku, koľkých piešťanských primátorov Ľudovít odfotil a ako by ich charakterizoval, odpovedá: „Na filmoch mám všetkých. Viliam Hájovský, ten bol šarmantný. Ivan Mrázik bol fajn, no rezervovanejší. Fotiť Juraja Csontosa bola balada, bol totiž vždy uvoľnený.  Ja som si ho naaranžoval ako som len chcel – aj s drakom na hlave. No a Remo Cicutto – je sympoš.  Keď sa ho pýtam, pán primátor, môžem vás odfotiť, odpovie mi – „Vám pán Lenoch jednoducho neodolám.“

Slezáček mu hovorieval: „Lenoch, ty toľko slopeš a také fotky robíš!„

Ľudovíta Lenocha troška mrzelo, že Piešťany sú príliš konzervatívne. Pri fotení oficiálnych návštev sa snažil dodržať protokol, čo zo srdca neznášal. „Myslím si ale, že na recepciách by už protokol mal ísť stranou a tam by mala prísť moja chvíľa na otravovanie ľudí. Tam si ich už chcem aranžovať. Mám z toho pasiu. Juraj Slezáček mi vždy hovorieval: „Ľudo, ty toľko slopeš a také fotky robíš! Tým asi povedal všetko podstatné o mne. Nafotil som tisícky záberov známych osobností. Prezidentov, hudobníkov, hercov, diplomatov, spevákov. Mojím učiteľom bol známy fotograf Anton Podstraský. On ma naučil vychádzať z ulity. Naposledy som  odfotil aj anglickú kráľovnú, a to som sa nestihol ani akreditovať…“

Na otázku, čo by si prial v súvislosti so svojou veľkou výstavou, ktorá bola v Dome umenia sprístupnená v dňoch, keď vznikal náš rozhovor, Lenochovi zvlhli oči a priznal sa: „Túžim po tom, aby na výstavu okrem Mekyho, Maríny Kráľovičovej a pána prezidenta Gašparoviča došiel aj Dodo Šošoka. Ale ten je veľmi vážne chorý. Prosil som pána prezidenta, aby tam aj on došiel – kvôli Šošokovi. Vernisáž sa konala 28. novembra 2008 a výstava trvala do 15. decembra. (Žiaľ, ani Meky, ani Marína, ani Dodo už nie sú medzi živými…)

Všetkých svojich známych i kolegov na ňu vtedy, v novembri 2008 srdečne pozýval! Výstava mala názov Okamihy pravdy alebo Svet objektívom „paparazza“ Ľudovíta Lenocha.“

Za redakciu Piešťanského týždňa, kolegov súčasných aj minulých sa lúči

Viera Dusíková

Úprimnú sústrasť rodine!