Radujme sa ako deti
Poznala som muža, ktorý bol celý život dieťaťom. Volali ho Janík. Rád sledovával smetiarov. Tí mu vždy zamávali, ba raz ho – celého šťastného aj povozili. Janík mal cez šesťdesiat a po smrti rodičov sa o neho starali sestry. Striedali sa. Raz si ho brala jedna do Bratislavy, inokedy druhá na Spiš. Cestovával vlakom v sprievode chlpatého medveďa. Plyšák z detstva mal v sebe zabudovaný strojček na brumkanie. Stačilo ho preklopiť. Ozval sa: „Brúúúúm.“ Jeho opatrovník Janík sa bez medveďa nikdy nikam nevybral – ani na Spiš, ani do Blavy.
Raz medveď utíchol. Prestal brumkať. Nešťastý Janík svojho celoživotného priateľa obracal, preklápal… Medveď nič. Ani nemukol. Janík posmutnel, trápil sa tak veľmi, že rodina sa rozhodla podniknúť kroky na vyliečenie maca. Lenže. Kde zohnať starý, už takmer 55-ročný strojček, ktorý by vydával patričné „Brúúúúm?“
Spomenula som si na svojho starého vianočného medveďa. Máme my ešte toho maca na povale? Vyštverala som sa po dlhom rebríku aj s baterkou v ruke a hľadala môjho macíka. Nebohý otec ho uložil do drevenej bedničky a zavinul do obliečky, aby ho ochránil pred prachom. Vybalila som ho, opatrne vytiahla a vyskúšala. Ozval sa ako za starých čias: „Brúúúm“. Zvýskla som od radosti! Macka zniesla ako najväčší poklad dolu rebríkom. Vzala nožnice, nožík a vyoperovala z bruška plného pilín malú škatuľku – srdiečko – brumkací mechanizmus. Škatuľku starostlivo zabalila a poslala poštou.
„Tento balík chcem poistiť aj na tritisíc korún,“ povedala som pri priehradke. A tak najdrahší balíček môjho života putoval na Spiš. Tam ho Janíkovi príbuzní prevzali a zašili do hrude jeho starého kamaráta. A čuduj sa svete – keď Janík zaspával, jeho kamoš ho po dlhom čase prekvapil tým svojim: „Brúúúúúm.“ Oči starého nedokonalého muža sa rozšírili od radosti. Tak málo mu stačilo ku šťastiu.
Prečo toto spomínam? Pred rokmi som na charitatívnom bazári v Ostrove zazrela ďalšiu hračku z môjho už zabudnutého detstva. Gumené bábätko v červených dupačkách a čiapočke. Na šnúrke dudlík, na nôžkach papučky. Keď som to bábo zazrela, nevedela som z neho spustiť oči. Bože – aká krása! Duša mi za ním zapišťala.
“Vieri, veď si ho kúp. Mesiac sa ním poteš a potom ho niekomu daruj,“ povedala mi Zuzka Rypáková a ocenila bábo na symbolické tri eurá. No nekúp ho. Vzala som si miminko do náručia a tešila sa, ako keby som ho priviedla na svet ja. Z Piešťan som šla za prácou do Ostrova, kde mali zabíjačku a vianočné trhy.
Tam ma už čakala moja kamarátka, bylinkárka. Upaľujúc v aute cez región mi v hlave skrsla myšlienka: „Ja to bábätko darujem Kopáčovej, ona si ho zaslúži. Veď pomáha nešťastným mladým mamičkám, aby si udržali dieťatko v brušku a nepotratili svoj vymodlený pokladík.“
Verte či nie, letela som s tým bábom do Ostrova ako víla Cililing. A keď som ho potom dávala Aničke, jej oči zažiarili rovnako ako moje.
Bábätko sme preklopili. Zaplakalo. To je čo za zázrak?
Aj ono malo zázračnú škatuľku ako Janíkov maco. V ten deň sa mi všetko darilo. A všetko sa mi videlo byť krásnejšie. Kopáčovú som si odfotila s jej i mojou dlhoročnou kamarátkou Martuškou Klčovou z Kočína. V ten zimný decembrový deň tam spolu s Podhorankou prezentovala nielen nádherný folklór nášho kraja, ale aj vzácne kroje. A nielen tie. Najmä krásu obyčajnej ľudskosti.
Viera Dusíková