Každý raz zahryzne do kameňa
S pribúdajúcimi novembrovými dňami sú muškáty, čo kvitnú gazdinkám za oknami, krajšie, sýtejšie a zdravšie. Ešte žiarivejšie má naša susedka Lotka. Nahadzujú puky a rozvíjajú sa do velebnosti. Ruže, o ktoré sa stará prvá v našom uličnom rade – Gabika, november s jeho rannými hmlami zahalí závojom melanchólie, ale keď sa na oblohu preštrikuje slnce, odhalí ich majestát. Minulý týždeň jej v predzáhradke vyrástol zimnodivný skvost – päťruža. Na jedinej stonke sa pätoraká v jemnom vánku kolíše v bokoch ako kráľovná krásy na móle svojho krátkeho žitia.
Potešuje oko i dušu. A ak by ste do nej dýchli, kvapôčky rosy by sa skotúľali ako koráliky z okrajov lupeňov do jej srdca. Orosená ako letné pivo, ale aj ako znoj stavbára, ktorý od rána prikladá jednu zatrávňovaciu dlaždicu k druhej, primeriava – dáva do „vodováhy“ na milimeter presne. To aby vyskladal dokonalé dielo. Človek, ktorý po jeho chodníku pôjde, nemusí kráčať zhrbený s ostražitým pohľadom do zeme, aby nezakopol, ale sa vystrie a zazrie krásu predzáhradiek a kvetov. Lebo vraj všetko so všetkým súvisí. Aj ruže s chodníkom, cestou či púťou. Našou púťou, lepšie povedané: rýchlostnou magistrálou.
Všetko so všetkým súvisí. Aj životy ľudí sú ako puzzle. Pekne do seba zapadajú. Dáš, dostaneš. Nedáš, nepríde ti podarúnok. Poradíš, zmúdrieš. Prečo? Lebo dobre mierená rada, jasne sformulovaná, pomáha rozvíjať i tvoj mozog. Neporadíš, osprostieš. A na dôvažok si ani nevybuduješ vzťah s človekom, ktorý tvoju radu, skúsenosť v danom okamihu potreboval ako soľ. Ty si si ju ale nechal pre seba! Slaný je tvoj život. Neláskavý. Až ti bude stekať trpká slina z pokriveného kútiku úst, kto ti ju raz utrie?
Zo všetkých svojich dní, ktoré tu v tejto krásnej, ale ťažkými skúškami drásanej dobe prežívame, môžeme vyťažiť aj niečo zdanlivo nepatrné a prínosné pre seba. Niečo, čo nám pootvorí priestor pre mier vlastnej duše.
Ak bude pokoj u nás, bude aj u vás. Bude v celej krajine. Tento editoriál píšem pre všetkých, ktorí prikladajú dlaždičku k dlaždičke. Aj tie symbolické. Ak naši zákonodarcovia presne pretavia do legislatívy všetky náležitosti prospešné ľudu, národ sa nepotkne, nezlomí, neohne, ale môže kráčať vzpriamene, obdivovať krásu ruží či muškátov. Všetko so všetkým súvisí. Ak to oni nezvládnu, mám obavy, že ľuďom ostanú len tie krivo položené dlaždice. Vytrhnuté a hodené.
Každý raz zahryzne do kameňa. No chlebom je človek sýty. A tak si púšťam Radůzu a jej optimisticky melancholické: „Jednou to pomine, dobrý, zlý, jen my ne. Jednou to přebolí, ať je to cokoli. Jednou se vyhrabem z každýho trápení, mezi zemí, nebem nic navěky není.“
Viera Dusíková
