Štefánikov sen sa splnil – Slováci a Česi v spoločnom štáte

Slováci ako národ mohli prvýkrát vo svojej histórii slobodne rozvíjať svoj jazyk, vzdelanosť a kultúru. Mužom číslo jeden, ktorý sa zasadil o súžitie našich národov a ktorý vykonal nespočetné diplomatické misie, aby sa jeho sen stal skutočnosťou, bol Milan Rastislav Štefánik – génius a hrdina storočia.

Spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol na troskách rakúsko-uhorskej monarchie pred 104 rokmi 28. októbra 1918, keď Československý národný výbor v Prahe oficiálne vyhlásil vytvorenie Československa. O dva dni neskôr 30. októbra 1918 prijala slovenská politická elita Deklaráciu slovenského národa, známu ako Martinská deklarácia, ktorá spolužitie s českým národom v spoločnom štáte potvrdila.

Program spoločnej štátnosti vypracoval už na začiatku prvej svetovej vojny Tomáš Garrigue Masaryk. Myšlienku prezentoval v zahraničí prostredníctvom Československej národnej rady, ktorú založili vo februári 1916 v Paríži spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom. Rada sa stala vrcholným orgánom česko-slovenského zahraničného odboja. Jej prostredníctvom a pôsobením československých légií, takmer stotisícovej armády bojujúcej na strane štátov Dohody, sa podarilo získať pre myšlienku vzniku nového štátu podporu vtedajších mocností.

Ešte počas vojny v máji 1917 vyslovili českí poslanci v rakúskom Ríšskom sneme požiadavku obnovenia českej štátnosti a spojenia českých krajín a Slovenska. Slováci sa pre takýto krok rozhodli na porade vedenia vtedajšej Slovenskej národnej strany v Martine 24. mája 1918 a spoločný program získal aj podporu Spojených štátov. Predstavitelia českých a slovenských organizácií v USA podpísali s T. G. Masarykom 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu, ktorá schvaľovala vznik spoločného štátu. Vláda USA uznala Československú národnú radu za legitímnu vládu 3. septembra 1918 a de facto sa tak pripojila k predchádzajúcemu francúzskemu (29. júna 1918) a britskému (9. augusta 1918) diplomatickému uznaniu.

Deklaráciu nezávislosti Československa (Washingtonskú deklaráciu) podpísali vo Washingtone Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš. Masaryk dokument oficiálne odovzdal americkej vláde.

Po vyhlásení kapitulácie Rakúska-Uhorska 28. októbra 1918 prepukli v Prahe spontánne demonštrácie. Moc prevzal Národný výbor a schválil zákon o vytvorení československého štátu. Za Slovákov ho vtedy podpísal Vavro Šrobár. V Martine vznikla 30. októbra 1918 Slovenská národná rada (SNR), ktorá sa prijatím Deklarácie slovenského národa k novému štátu prihlásila. Deklarácia žiadala pre Slovákov neobmedzené právo na sebaurčenie na základe ich úplnej nezávislosti a vyjadrila vôľu slovenského ľudu žiť v spoločnom štáte s českým národom.

Mierová konferencia v Paríži uzavrela začiatkom roka 1919 väčšinu územných sporov, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne. Československo získalo územia Čiech, Moravy a Sliezska, územie Slovenska a vtedajšej Podkarpatskej Rusi. Na tomto území období žili vtedy okrem Čechov a Slovákov aj viac ako tri milióny Nemcov a státisíce Maďarov a Rusínov. Národnostné menšiny tvorili v novej republike takmer tretinu obyvateľstva.

Vznik Československa zabezpečil podmienky, aby Slováci ako národ mohli prvýkrát vo svojej histórii slobodne rozvíjať svoj jazyk, vzdelanosť a kultúru, sformovať svoje kultúrne a politické elity. Spoločný štát Čechov a Slovákov zanikol 31. decembra 1992 a 1. januára 1993 sa rozdelil na dva samostatné a nezávisle štáty – Českú republiku a Slovenskú republiku.

sita/vd