Ako z našej uličky zmizla mačka Billa
Popravde – nemám príliš rada mačky. V tomto ohľade je zo mňa pes. Sú ale aj takí chlpáči, čo sa s micami kamarátia. Náš pes sa priatelil iba s jednou, musela však byť v strehu tri metre od brány. Tá mačka žila v našej ulici. Bola bezprízorná, poranená zrejme brokom. Chýbalo jej jedno oko. Predstavte si, že ste mačka, ste hladní a snažíte sa chytiť myš. No dovidíte len potiaľ, pokiaľ dovidí jediné oko. Zabudnite na korisť. Nechytíte nič, iba ak blchy do kožucha. Ostanete hladní.
Aj naša Billa sa takto vedela pozerať... (Autor: Pavol Karaba)
Hladná bola aj ona. Pôvodne som si ju nazvala Jednooký Bill. Neskôr som zistila že nemá pipíka, ale pipinku. Stala sa z nej Billa. Bola všade. Pred naším domom, v obývačke u susededa, kde vkúrila ako smrad len čo sa jej trošička pootvorili dvere potom, čo ju susedove dievčence z ľútosti prikŕmili. V podstate sme ju mali všetci radi. Každý po svojom. Aj keď ničila ďalšiemu susedovi sadeničky stromčekov a kládla pod ne svoje poklady, stala sa trvalým obyvateľom uličky. Keď som otvorila dokorán okno, vhupla dvoma skokmi do predzáhradky a šup na parapetu. „Mňau, som hladá! Nenájde sa kúsok salámky?“ Drankala. No nájde, čo s tebou…
Spomenula som si na fakt, že príbeh o kocúrovi Garfieldovi je rozprávkovým príbehom všetkých ryšavých kocúrov. Radi sa nechajú híčkať, sú pohodlní až leniví, dotieraví, prefíkaní, líškajú sa, obtierajú o nohy, kým nedosiahnu svoje. Aj naša pouličná bola Garfieldom. Ešte aj psovi sa votrela do priazne.
Raz večer silno pršalo. Zmoknuté Billa kňučala naproti domu pod brezou. Vbehla som do špajze, z chladničky vytiahla špek a kus z neho odkrojila. Šmahom ruky letela slanina vzduchom. Lenže. Práve okolo letel na kolobežke akýsi týpek. Na jeho pohľad nezabudnem. Zrejme mu nikdy predtým nesvišťala slanina okolo uší. Čo to má znamenať? Vyčítala som z jeho kukadiel. Hladná Billa hodený špek v cukuletu zhltla na jeden chňap.
Dni ubiehali a zrazu sa stal zázrak. Na massangeri sa hlásili mladé ženy, ktoré milujú mačky. Istá Bratislavčanka prejavila solidaritu s našou tuláčkou. Odovzdanie sprostredkovala Piešťanka, ktorá sa stará o mačky bez domova. Tá ju osobne odchytila a odovzdala záujemkyni. A tak sa naša jednooká Billa ocitla v stolici Slovenska.
Týmto riadkami chcem srdečne poďakovať obom mladým žienkam. A nášmu nechcenému ryšavému chlpáčikovi popriať šťastný život v dome plnom bezpečia, lásky a špekov uložených v miske, nie letajúcich vo vzduchu!
Mačku, ktorú vidíte na fotografii Pavla Karabu nepoznám, ale niečím, možno tým smutným a skúmavým pohľadom doďaleka mi našu Billu pripomína…
Viera Dusíková
