Tragédia v Bratislave zasiahla i Piešťany
Na tragickú dopravnú nehodu v Bratislave reagoval i Piešťanec, pedagóg a klavirista Peter Hochel. Tragédia sa stala v nedeľu 2. októbra v noci na Zochovej ulici v Starom Meste. Vodič osobného auta zrazil viacero ľudí čakajúcich na autobusovej zastávke, štyria z nich na mieste zraneniam podľahli, ďalšia študentka zomrela v nemocnici.
Navždy sa zachová v pamäti Zochová
V budove vedľa som päť rokov študoval a s odstupom času som tam tri roky randil. Aj vedľa na Nešporáku. Dvadsaťšesť rokov som chodil z tejto zastávky ako korepetítor Bratislavského chlapčenského zboru, detského speváckeho zboru Canens. Teraz tam stále nastupujem alebo prestupujem párkrát týždenne. A ak som tam nestál tisícosemstokrát, tak ani raz! Takže ako to na tej cestnej komunikácii aj zástavke vyzerá, ovládam dokonale.
Bol som sa tam predsa alebo práve preto pozrieť. Stál som tam dvakrát v podvečer, aj si vždy poplakal, asi polhodinu, prešiel si to všetko, odkrokoval.
Jednu vec však absolútne nepochopím: Ako to ožraté funkcionárske hovädo (pardon, ospravedlňujem sa za vulgarizmus, hovädo je ušľachtilý a užitočný tvor) mohlo tú cestu asi v rýchlosti 140 km/h preletieť takto.
Ale súčasne na vysvetlenie: Dědeček bol naposledy kandidát na šéfa obvodu Karlova Ves za strany SMER-SD, SNS a ďalšie im podobné, asi 15-krát trestne stíhaný za cestné a cestno-alkoholické priestupky, nikdy nepotrestaný. Bohvie prečo. Lebo bohorovný?
Šéf paralympijského zväzu pre nepočujúcich, jeho podobne ožratý syn je sekretárom. Financie? Desiatky tisíc ročne. Nikto ich nevidel, no hlavne o tom nepočul…
Z podjazdu na Hodžovom je to síce ľavotočivá zákruta, ale dlhá a bezproblémová. V tejto rýchlosti by prvé, do čoho by ten „kto ja som?!“ rovno napráskal, bola tabuľa s odbočkou na hotel Falkensteiner a Ibis. Potom by ho možno zastavila smerovka Wien/Györ. Ale zvládol to, nejako vytočil. Človek by čakal, že sa rozbije na jednom zo stĺpov nástupišťa, resp. možno ho zrúti, čo by bola tragédia možno aj väčšia. Tretia možnosť je, že rozmláti alebo ho zastaví tunajší povestný kiosk.
Nie. Dal to. Rovno cez dav ľudí preletí medzi dva obrovské silné stĺpy s odstupom asi tri metre, kde by si auto pri päťdesiatke za hodinu možno škrabol aj triezvy človek. Nezastaví ho žiadny park ani cesta, resp. výjazd smerom k Dómu, Petržalke a všade inde. Čelne ho zastaví až strom v protismere. S dievčinkou na kapote. Alebo pod kapotou.
Je tam, resp. bolo tam veľké, hlboké ticho. Ľudia to podobne ako ja pozorovali, fotili, pálili sviečky, modlili sa, prežehnávali…
Všetko ostatné už bolo v médiách. Aj bývalý piešťanský gymnazista Tomáš Blahuta, ktorého to tesne „štrajchlo“, lebo stál asi o meter ďalej, a ktorý bol prvá, okamžitá spojka medzi políciou a záchranármi, rátal žijúcich, nežijúcich, dýchajúcich a nedýchajúcich, mapoval ruky a nohy… Desivé a neuveriteľné!
Pre toho „viete, kto som ja?“ vôbec nežiadam trest smrti ani doživotie. Len ho aspoň na 24 hodín pripútať o jeden z tých stĺpov. A život, aj verejný, už ukáže… Alebo, ako – úplne nezávisle od seba – hovorí moja mama a priateľka: „Nesugeruj nikoho na lynč. On keď vytriezvie a uvedomí si, čo a koľko smútku a bolesti urobil, vyrieši si to aj sám za seba…“ Čím mi je ho, akokoľvek to znie paradoxne, čiastočne ľúto.
Mgr. art. Peter Hochel, PhD.
