Ratnovce: Ocenili hokejistov Adama Sýkoru a Alexa Róberta Bíleho

My sme využili prítomnosť sympatického mladíka Adama Sýkoru a troška ho vyspovedali pre čitateľov Piešťanského týždňa.

Adam, kedy padlo rozhodnutie, že začnete chodiť na hokej?

Mal som asi dva a pol roka, keď som s maminou alebo tatinom začal chodiť na ľady. Ľady, nie v zmysle potôčiky, ale na zimný štadión v Piešťanoch, teda do Easton arény. Tam sme chodili na tréningy postupne každý deň. K hokeju som sa pomaly dostával takýmto spôsobom.

Ktorý tréner vás najviac motivoval hrať hokej?

Bol to asi Rado Kolník z Piešťan. Toho si pamätám asi najlepšie, bol to výborný tréner, celkom prísny, naučil ma disciplíne.

Spomínate si na prvých kamarátov hokejistov z Piešťan?

Áno, po mne prišli do Nitry Maxo Ferkodič, Andrej Končír a Marko Skačan, ten býva tiež v Ratnovciach.

Ako malý ste chodili do Piešťan na ľady a tu ste zrejme nastúpili do hokejovej triedy na Základnú školu na Brezovej ulici…

Áno, išiel som na „sedmičku“, ale nie do hokejovej triedy, bola to šiesta „béčka“. Na prvom stupni mi bola triednou pani učiteľka Utírová, pochádzala z Myjavy, a na druhom pani učiteľka Bohunčáková.

Ako ste sa dostali do Nitry?

Na prvé tréningy do Nitry som začal chodiť v polovici šiesteho ročníka základnej školy. Najskôr som sa zoznamoval s chalanmi a potom v siedmom ročníku som v Nitre trénoval už intenzívne. Dva roky som tam každé ráno dochádzal vlakom. Musel som prestúpiť v Leopoldove, lebo priamy spoj neexistuje. Ale bolo to v pohode, zvykol som si. Neskôr som tam už býval na internáte.

Odlietate do zámoria. Čo ste si zbalili, akú drobnosť, ktorú za veľkou mlákou chcete mať pri sebe ako talizman?

Samozrejme, zbalil som si veci na oblečenie. Ale to, čo považujem za špeciálne, je list od mojej sestry Sofky a ďalší od priateľky Lindy. To preto, aby som na ne spomínal.

S akými očakávaniami odchádzate?

Bude to iste veľmi náročné, keďže tam už budú najlepší hráči na svete. Idem tam, samozrejme, zabojovať o miesto. Verím, že to pre mňa dopadne výborne. Ale bude to náročné, sám som zvedavý, čo to prinesie. Chcem sa ukázať.

Koľko hodín denne trénujete?

Snažím sa trénovať čo najviac. Keď som v Nitre, väčšinu času som na zimnom štadióne, trénujem sedem až osem hodín denne. Fakt sa veľmi snažím, pretože hokej je náročný šport a obetujem mu asi všetko.

Dá sa to bez problémov?

Dá. Prispôsobím sa tak, že deň chcem naplno využiť už od rána. Keď mám cez týždeň školu, budík si nastavím na pol siedmu. Idem na raňajky na intrák a postupne sa to všetko začína. Keďže mám tréningy cez školu, hrám za mužov, čo je trošku náročnejšie, niekedy ešte popoludní stihnem školu, takže sa učím popoludní. Večer idem zasa na zimák a niečo urobím pre seba.

Kedy máte čas na randenie?

(Smiech.) Tak… to bolo skôr cez tieto prázdniny, keď som prišiel z draftu a nemal som viac povinností. Ale teraz to už zasa bude trošku náročnejšie. Začala sa škola, každý má svoje povinnosti, ale určite sa čas nájde.

Spoznali ste sa so svojou milou v Nitre?

Áno, Linda je Nitrianka.

Poďme ku gastronómii, čo ľúbite jesť?

Všetko, čo mi dajú, zjem – aj „klince“. Odmalička ma viedli k tomu, že všetko, čo mi dali na tanier, som sa snažil zjesť. Možno, keď som bol menší, s niektorými jedlami som vymýšľal, ale teraz sa snažím jesť všetko. Uprednostňujem pestrú stravu, lebo telo si ju vyžaduje. Fastfoody alebo nezdravé jedlá obmedzujem, neprospievajú mi.

Ktoré je vaše najobľúbenejšie miesto doma v Ratnovciach?

Veľmi rád chodievam do kostola. Veľmi rád som doma, najradšej v záhrade, je tam príjemne a ticho.

Prezraďte niečo o vašej rodine. Kto koho poslúcha viac? Maminka vás?

(Smiech.) Skôr poslúcham ja. Ale teraz vážne – rešpektujeme a poslúchame sa navzájom. Sme športová rodina. Stačí prísť na futbalový štadión a nájdete tam behať moju maminu Adrianu. Tatino Roman je generálny manažér slovenského hokeja a tiež asistent trénera pri „sedemnástke“. Sestra Sofia navštevuje v Bratislave tanečnú školu. Máme aj dve babky a dedka, no tí už veľmi nešportujú.