Ani rok po smrti Evy Rehákovej nie je jasné, kto jej úmrtie zavinil

Eva Reháková minulý rok v auguste po príchode na urgentný príjem do piešťanskej nemocnice po troch dňoch ťažkých bolestí zomrela po prevoze v trnavskej nemocnici. Podľa tvrdení rodiny jej úmrtie nastalo v dôsledku zle určenej diagnózy, anafylaktického šoku (alergická reakcia na lieky) a zrejme sa na tom podpísala i otravy krvi. Rodina už rok hľadá pravdu u kompetentných úradov, no zatiaľ sa relevantných odpovedí nedočkala.

Pripomeňme si v nasledujúcich riadkoch udalosti spred roka tak, ako nám ich vyrozprával jej manžel Peter a dve dcéry Eva a Miroslava.

Neznesiteľné bolesti prišli 17. augusta

V utorok 17. augusta 2021 okolo 11.30 h Eva povedala dcére Miroslave, že ju rozboleli kríže a ľahne si na chvíľu v izbe. Asi o 12.30 h jej oznámila, že bolesť jej prešla do pravého boku a zvyšuje sa. Asi o 14.45 h sa sťažovala, že bolesť je strašná, zvyšuje sa, stále ju bolel pravý bok, dvakrát zvracala, chcela už zavolať záchranku.

Okolo 15.00 h rodina volala číslo 112, kde ju prepojili na zdravotnú záchrannú službu v Trnave. Tam im oznámili, že nemajú k dispozícii žiadnu sanitku a nevedia, či budú môcť prísť alebo kedy prídu.

Eve bolesti neustupovali a začala sa triasť na celom tele. Vzhľadom k veľkým bolestiam ju zaviezli do Nemocnice Alexandra Wintera v Piešťanoch vlastným autom. Do nemocnice prišli okolo 15.15 h. Uprostred leta mala oblečenú zimnú vetrovku a bola zabalená v deke, pretože od bolesti mala triašku a ľadové ruky.

Zazvonili na dvere internej pohotovosti, kde im otvorili dve sestričky. Oznámili im, že tieto ťažkosti rieši pohotovosť chirurgie. Tak zaklopali na dvere, kde im sestra povedala, že fungujú až o 45 minút, teda o štvrtej.

Lenže o 16.00 h lekár na chirurgickej pohotovosti ešte stále nebol a nebol tam ani o 16.10 h, preto zabúchali na dvere ambulancie. Sestra otvorila a povedala, že lekár príde, a podala im lístok, že majú ísť najskôr na RTG. Po krátkych dohadovačkách, že tam čakajú takmer hodinu a už to mohli mať za sebou, nakoniec zaviezla rodina Evu na RTG.

Asi po 20 minútach sa vrátili do čakárne pohotovosti. Eva musela byť stále na vozíku, celá sa striasla od bolesti. Asi o 15 minút sa objavilo číslo ich časenky na obrazovke v čakárni, že majú ísť do ordinácie pohotovosti. Na pokyn lekára však rodinní príslušníci museli ambulanciu opustiť.

Čakali asi päť minút na chodbe, keď cez dvere zakričal lekár, že dcéra Evy má ísť dnu a žiadal ju, aby podpísala reverz a odišla z nemocnice preč. Napriek predošlému upozorneniu, v akom zlom stave Eva je a že je mimo, lekár podotkol, že pri vyšetrení nespolupracuje a nechce si dať urobiť vyšetrenie konečníka prstom.

Evina dcéra sa mame prihovorila a vysvetlila jej, čo obnáša vyšetrenie konečníka a upokojila ju, že sa nemá čoho báť. Toto vyšetrenie prebehlo. Lekár len skonštatoval, že krv v konečníku nemá, tak jej zobrali krv. Lekár však potreboval aj vzorku moču. Asi o desať minút odovzdali vzorku do ordinácie. Znova museli čakať na výsledky moču a krvi, čo jej odobrali. Išli do čakárne, ale Eva stále stenala od bolesti.

Výsledky boli asi o 40 minút. Evu už lekár nechcel vidieť, tá ležala v aute. Rodine lekár povedal, že na RTG nič nevidí, čo by bolo vážne, len má brucho plné plynov a zastavenú stolicu. Vraj na druhý deň o 8.00 h majú prísť na sono a s výsledkom znova do ordinácie na chirurgickú pohotovosť.

Lekár Eve naordinoval dva glycerínové čípky, ktoré majú kúpiť v lekárni, a poslal ju domov. To už bolo 17.45 h.

Po príchode dali Eve glycerínový čípok, ako odporučil lekár. Bolesti však naďalej pretrvávali. Keďže sa stále stupňovali, po 21.00 h sa rozhodli, že idú znova do nemocnice na pohotovosť. Manželku naložili vo veľkých bolestiach opäť do auta a prišli na pohotovosť.

Rodina však už mala podozrenie, že príčinou Eviných bolestí by mohli byť močové cesty, na čo službukonajúceho lekára aj upozornila. Lekár skonštatoval, že v nemocnici v Piešťanoch nie je urológia a majú prísť ráno na sono, aby sa zistilo, či sú to naozaj močové cesty.

Rodina však uprosila lekára, aby jej dali aspoň niečo od tej strašnej bolesti a či by jej nemohli dať infúziu. Lekár povedal, že oni infúzie nedávajú a chcel jej dať injekciu od bolesti, pričom Evina dcéra upozornila, že Eva je alergička na viacero liekov. Po dohovore našli kompromis – novalginovú injekciu, na ktorú Eva nebola alergická, a lekár odporučil pridať Buscopan.

Po injekcii Novalgin/Buscopan im kázali čakať 15 minút v čakárni, a ak nebude žiadna alergická reakcia a bolesť začne ustupovať, majú ísť domov a prísť ráno na sono. Eva po 15-20 minútach povedala, že jej bolesť troška povolila a prosila, aby išli domov, pretože je veľmi vyčerpaná, cíti sa zle, nevládze sedieť a musí si ľahnúť. Do rána však Eva pretrpela bolesti a nadránom sa jej stav ešte zhoršil.

Bez indikácie príčiny bolesti ďalší deň

Na druhý deň približne o 8.30 h boli na sono v Nemocnici A. Wintera. Lekárka skonštatovala, že obraz nevidí zreteľne. S výsledkami išli do chirurgickej pohotovostnej ambulancie. Tam po asi 20 minútach Evu zavolali do ambulancie. Po nahliadnutí do výsledkov krvi a moču z predošlého večera lekár skonštatoval s určitosťou koliku. Povedal, že musí byť bezodkladne hospitalizovaná, musí ísť na CT, aby sa zistil presný stav s tým, že keďže je alergička na viaceré lieky, musia sa pred samotným CT vyšetrením urobiť testy na kontrastnú látku. Pri dverách chirurgického oddelenia videl jej manžel Evu naposledy živú.

Hneď ako dcéra s manželkou vyšli von z chirurgickej ambulancie, dcéra povedala, že manželka ide okamžite na príjem na chirurgické oddelenie. Zaviezli ju tam na vozíku a zdravotník im povedal, že na oddelenie môže ísť iba pacientka.

Zvyšok príbehu o posledných hodinách života Evy Rehákovej nám dorozprávali jej dcéry Miroslava a Eva, ktoré pre epidemiologické opatrenia mohli za ňou aj priamo na oddelenie chirurgie.

Počas návštevy sa išla dcéra Miroslava osobne za primárom spýtať na mamin stav a na ďalší postup liečby. Primár povedal, že nevedia isto, či má iba silný zápal močového mechúra alebo kameň. Ak by tam bol kameň, budú to riešiť s urologickým oddelením v trnavskej nemocnici, a ak by to bol iba zápal močových ciest, večer jej začnú dávať antibiotiká a pokračovali by len v antibiotickej liečbe.

Dcéra ho hneď upozornila, že mama je vážna alergička na lieky a informovala ho, že s istotou dobre znáša Amoksiklav a Augmentin, ktorý jej aj veľmi dobre zaberá. Primár povedal, že by skúsil Ciphin, ktorý je určený na močové cesty. Dcéra ho znova upozornila na hrozbu alergie na neoverené lieky. Primár naliehal, že predsa vyskúša Ciphin. S dôverou v jeho odbornosť a že je mama v najlepších rukách a lekári vedia, čo robia, sa dcéra uspokojila s jeho odpoveďou a nechala rozhodnutie na ňom. Keďže jej mali robiť test na kontrastnú látku pred CT, predpokladali, že urobia aj test na antibiotiká.

Pri tejto návšteve asi o 15.30 h išla Eva prvýkrát v daný deň na WC, kde mala odovzdať vzorku moču. Dcéra ju odviedla na WC, kde vymočila približne deciliter moču, ktorý bol veľmi tmavej farby – ako čierny ruský čaj. Moč odovzdali sestričke, ktorá iba skonštatovala, že na túto vzorku čakali celý deň, pretože manželka vôbec nemočila. Keď sa dcéra mamy spýtala na bolesti, povedala jej, že má intenzívne bolesti vždy, keď sa pohne.

Počas návštevy jej dotiekla druhá infúzia, a keď dcéra asi o 16.55 h odchádzala, Eve podali tretiu infúziu. Dcéra si na mame všimla opuchnutú tvár, apatiu, ktorú predtým nemala. Eva nemala záujem o večeru ani o komunikáciu s dcérou a posielala ju domov, pretože musí oddychovať, lebo sa cíti veľmi zle. Toto jej správanie bolo neobvyklé a veľmi rodinu vystrašilo.

Boj o Evin život v Trnave

Vo štvrtok ráno dcéra Dáša telefonovala primárovi chirurgického oddelenia Nemocnice A. Wintera v Piešťanoch. Pýtala sa na zdravotný stav mamy, ako na tom je, ako postupuje liečba, čo bude nasledovať a ako dlho bude hospitalizovaná.

Na to jej primár povedal, že mama je stabilizovaná a mali by jej robiť CT vyšetrenie. Vyjadril ja, že bude rád, ak sa im ho podarí urobiť dnes, čiže vo štvrtok. Ďalej povedal, že večer mali s mamou trochu robotu, pretože dostala alergickú reakciu na podané antibiotikum a museli jej ho vysadiť. Uviedol tiež, že sa ešte stále sťažuje na bolesti, najmä pri pohybe. Uvidí sa vraj po CT, či je tam nejaký kameň alebo je to len silný zápal.

Dcéra sa ďalej pýtala na postup v prípade, že sa potvrdí ľadvinový kameň. Primár sa vyjadril, že v takom prípade prevezú manželku do nemocnice v Trnave na oddelenie urológie, aby tam oni určili ďalší postup na odstránenie kameňa, ale zrejme by išlo o jeho rozbíjanie. Ako ďalej uviedol, v takom prípade by sa v Nemocnici A. Wintera ešte rozhodli, či by manželku ponechali ďalšie dva-tri dni v nemocnici v Piešťanoch, kde by ju preliečili antibiotikami, a až potom by ju previezli do Trnavy na odstránenie kameňa.

Z konštatovaní primára nevyplývalo, že je vo vážnom stave, a v danej chvíli ešte vôbec nevedeli, čo je príčinou Eviných problémov a v akom vážnom stave vlastne je.

Pred obedom Eva zavolala mladšej dcére Miroslave na mobil, že už absolvovala CT vyšetrenie a povedali jej, že o dva-tri dni by mala byť prevezená do nemocnice v Trnave na rozbíjanie ľadvinového kameňa, ktorý jej zistili.

Okolo obeda Eva telefonovala dcére opäť a informovala ju, že ju do Trnavy prevezú už v priebehu nadchádzajúcej hodiny. Miroslavu táto náhla zmena ohľadom manželkinho prevozu vystrašila. Keďže jej chcela priniesť ešte nejaké osobné veci, dcéru Evin manžel zaviezol do nemocnice, aby to stihla ešte pred prevozom do Trnavy.

Keď prišla na izbu a uvidela mamu, vyľakala sa, pretože bola v tvári výrazne červenej farby a veľmi ťažko a hlasno dýchala, miestami až lapala po dychu. Dcéra sa jej spýtala, čo sa jej stalo, na čo Eva skonštatovala, že dostala alergiu na antibiotikum, ktoré jej večer podali.

Po Evu prišli zdravotníci z RZP s nosidlami a povedali dcére, že musia s ňou urgentne odísť do Trnavy, pretože ich tam už čakajú. Keď ju odviezli, dcéra jej balila tašku s vecami a vtedy jej spolubývajúca na izbe povedala, že sa o mamu v noci veľmi báli, pretože bola v strašne zlom stave, dusila sa, nemohla dýchať a nevedeli, čo s ňou bude do rána.

Staršia dcéra pred 14. hodinou telefonovala do Fakultnej nemocnice v Trnave. Službukonajúca lekárka ju informovala, že mamu ihneď museli presunúť na oddelenie JIS, pretože ju priviezli z Piešťan vo veľmi zlom stave, má rozsiahlu sepsu, je vo veľmi vážnom stave a momentálne bojujú o jej život a robia, čo môžu. Kameň príde na rad až neskôr. Lekárka dcéru informovala, že mama je veľmi naliata vodou, nepracujú jej ľadviny, neodteká jej moč a museli jej zaviesť katéter priamo do močovodu pod obličkami, aby obišli vzniknutú obštrukciu. No keď katéter napojili, vytekal jej odtiaľ už hnis.

Lekárka potvrdila, že mama je aj po alergickej reakcii na antibiotikum. Pre Evinu dcéru boli tieto informácie strašný šok, pretože o takejto závažnosti maminho zdravotného stavu ich v piešťanskej nemocnici nikto neinformoval. Ba naopak, ešte uviedli, že Evu možno už v daný deň privezú po zákroku naspäť do nemocnice v Piešťanoch, kde potom zostane dva-tri dni na preliečenie a pôjde domov.

Staršia dcéra pred 18. hodinou volala do Fakultnej nemocnice v Trnave opäť. Pýtala sa na mamin zdravotný stav a ďalší postup. Potvrdili jej informácie, ktoré už povedala lekárka predtým. Zároveň lekár dodal, že majú podozrenie aj na pľúcnu embóliu, pretože sa Eve extrémne ťažko dýcha. Preto pôjde do pár minút na CT, aby sa táto diagnóza potvrdila alebo vyvrátila. Ak sa potvrdí, nasadia potrebnú liečbu. Eve nasadili silné antibiotiká a uvidí sa, ako bude jej organizmus na liečbu reagovať. Ďalej skonštatoval, že aj ostatné krvné výsledky sú zlé. Potvrdil dcére veľmi veľkú závažnosť maminho zdravotného stavu.

Dcéra Dáša volala do Fakultnej nemocnice v Trnave približne o 19.20 h. Lekár, ktorý zodvihol telefón, ju informoval, že mama sa, žiaľ, nemá dobre, že po 19. hodine nastala u nej zástava srdca. Lekári boli v tej chvíli pri nej, preto okamžite začali s resuscitáciou. Tá trvala približne desať minút. Podarilo sa im Evu oživiť, no uviedli ju do umelého spánku.

Lekár dcéru informoval, že ak mama prežije nasledujúcich 30 minút, bude prevezená na oddelenie ARO. Dcéra sa dohodla s lekárom, že zavolá o polhodinu, aby vedela, ako sa má.

Lekárka na oddelení ARO dcéru informovala o závažnosti situácie. Ubezpečila ju, že robia, čo môžu, no je na tom veľmi zle, miestami má nemerateľný tlak, ľadviny nefungujú, začína sa prejavovať mramorovaná koža a majú počítať s najhorším, pretože nevedia, čo bude do rána. A aj keď naozaj robia, čo môžu, nedokážu robiť zázraky.

Deň, keď Eva naposledy vydýchla

V piatok 20. augusta približne o 8.15 h staršia dcéra zavolala do Fakultnej nemocnice v Trnave na oddelenie ARO. Službukonajúca lekárka jej oznámila, že mama, žiaľ, pred minútou zomrela.

Rok prieťahov vo vyšetrovaní

Ani po roku však nie je jasné, kto úmrtie Evy Rehákovej zavinil, a to i napriek tomu, že rodina je presvedčená, že za to môže zlé určenie jej bolestí v piešťanskej nemocnici. Všetky podklady, čo mali, odovzdali s podnetom na prešetrenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ešte v septembri minulého roka. Ten im až 7. marca písomne odpovedal, že žiadne pochybenie lekárov nezistil.

Rodina sa tiež obrátila na orgány činné v trestnom konaní a podala trestné oznámenie za prečin usmrtenia. K tomuto kroku pre kompletnosť písomného trestného oznámenia však potrebovali i kópiu spisu z vyšetrovania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý si písomne vyžiadali.

Z úradu im však prišla zarážajúca odpoveď, v ktorej sa dočítali, že ako pozostalí nemajú nárok na nahliadnutie do spisu či vyžiadanie si kópie a takýto nárok má jedine dotknutý pacient, čiže Eva Reháková, ktorej úmrtie Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vlastne prešetroval.

No i napriek tejto podivnej odpovedi úradníkov rodina trestné oznámenie podala. Ani to sa však nezaobišlo bez zvláštnych úkonov zo strany vyšetrovacích orgánov.

Keďže Piešťany sú malé mestečko, kde sa takmer všetci navzájom poznajú, chceli sa vyhnúť možnej zaujatosti, a tak podali podnet priamo na Generálnu prokuratúru SR. Tá podnet posunula na krajskú prokuratúru a tá ďalej na okresnú do Piešťan. A tak rodina Evy Rehákovej so svojím podnetom skončila práve tam, kde nechcela. A prvý výsluch na polícii v Piešťanoch presne aj tak dopadol, ako sa rodina domnievala. Sám vyšetrovateľ podľa slov Petra Reháka potvrdil, že sa cíti byť zaujatý.

Zo strany rodiny preto nasledovala sťažnosť na zaujatosť vyšetrovateľa, ktorú polícia v Piešťanoch uznala, a vyšetrovanie sa v úvode marca tohto roka presunulo mimo Piešťan na krajské riaditeľstvo polície do Trnavy. V marci sa tak konečne policajní vyšetrovatelia začali podnetom rodiny aj skutkovo zaoberať. Dopomáha tomu i skutočnosť, že v závere mája Odbor zdravotníctva Trnavského samosprávneho kraja zbavil dotknutých zdravotníkov mlčanlivosti a tí o zdravotnom stave Evy Rehákovej pred jej úmrtím môžu pred vyšetrovateľmi vypovedať.