Editorial na tému: Stratená v lese
Aj vám sa niekedy stane, že si pri predstave akejsi aktivity poviete: „Hm, to bude dobrý nápad! To urobím.“ A napokon si uvedomíte, že toto rozhodne nebol váš najrozumnejší krok v živote? Teraz nemyslím veľké rozhodnutia, ako napríklad výber zamestnania alebo, nedajbože, svadba (lebo určite to niekomu skrslo v hlave, všakže). Myslím skôr na bežné maličkosti, ktoré dokážu z obyčajného dňa urobiť drobnú tragédiu. Mne sa to stalo v nedeľu.
Mamina zobrala vnúčika do kina, tak som si povedala, že bude skvelý nápad skĺbiť príjemné s „užitočným“ a zdravým. Rozhodla som sa, že si pôjdem zabehať na Havran. Úplne bežná aktivita, ktorú ľudia vykonávajú denne.
Lenže, hovoríme o normálnych ľuďoch s normálne rozvinutým orientačným zmyslom. Ja sa medzi nich, bohužiaľ, neradím ani zďaleka. Keď sa orientačný zmysel rozdával, stála som v rade na tvrdohlavosť. V praxi to vyzerá tak, že som schopná stratiť sa aj v piešťanskom Auparku, ale tvrdohlavo si stojím za tým, že sa dostanem všade. Medzi rečou by ma zaujímalo, kde skončili všetci ľudia, ktorí sa ma niekedy pýtali na cestu a ja som sa im snažila poradiť…
Neuvedomujúc si riziká vydala som sa po turistických chodníkoch (aspoň som si to myslela) na Havran. Treba podotknúť, že som tam nešla prvýkrát. Bola som tam viackrát, ale stále mi pripadajú všetky lesné cestičky navlas rovnaké.
Stratila som sa. Stratila som sa takým spôsobom, že som sa ocitla v totálnej húšťave. Netušila som, odkiaľ som prišla, spadla som, dooškierala si celé nohy. Chytil ma panický záchvat, plakala som, že už sa odtiaľ nedostanem a nikto ma tam nikdy nenájde. Bežala okolo mňa srnka, takže ďalší stres – čo keď sa objaví sviňa? Alebo horšie – medveď! No čo vám poviem. Vyhrotila som situáciu najviac, ako sa dalo.
Netuším ako, ale nakoniec som sa nejako vymotala a dostala sa naspäť na turistickú cestičku. O tom, že som sa po nej vybrala smerom na Hlohovec, a nie na Piešťany, už radšej nepíšem. V každom prípade domov som nakoniec došla. Dobitá, smädná, unavená, ale najviac na svete šťastná, že som zasa v bezpečí.
No a keďže stratiť sa na Havrane je trošku sci-fi ako nejaká bájka (bohužiaľ, bola to naozaj realita), žiada sa mi pridať jedno letné ponaučenie. Preceňovať svoje schopnosti sa naozaj nevypláca, je to nezodpovedné a nebezpečné. Človek by mal vedieť reálne zhodnotiť, kde sú jeho limity, aj keď môžu byť v niektorých oblastiach mizerne nízko. Nie sme všetci rovnakí, a to, čo je pre niekoho „brnkačka“, môže byť pre iného boj o život. A ešte na záver – nezabúdajte, najmä teraz v lete, na pitný režim. Príjemný zvyšok prázdnin!
