Júl mi kazí vietor
Milujem júl. Sú prázdniny, je horúco, občas spŕchne a vzduch sa ochladí na zopár nových nadýchnutí. Nielen na Prúdoch to žije. Eva vždy priláka svojich skalných a Dlhé kusy, drahovské jazerá, Sĺňava i Lodenica tiež.
Večer počuť hlasnú hudbu a ja, ktorá som odchovaná na hluku železníc, pri zvukoch „tuc-tuc-tuc“ sladko zaspávam s pocitom, že národ sa niekde v diaľke baví. Je mu fajn, tancuje, pije, druží sa. Opäť je tu živo. Na pár dní máme pokoj od epidemiologických opatrení a nechceme kuvikať o ďalších. Oči, uši, nohy, ruky aj myseľ, celé naše prázdninové bytie, zamestnávame radšej letnými radovánkami.
Kto má záhradu polievaním. Sucho, veru sucho je. Ak aj spŕchne, vyprahnutá zem rýchlosťou blesku vodu popije a opäť je z nej kameň. A čo nepopije, vetrisko vysuší. To, čo mi aktuálne na lete najviac prekáža, je neustály vietor. Vzduch je teplý a vetrisko studený. Vôbec neviem, ako sa mám obliecť. Som háklivá. Cítim sa ako skleníková kvetinka. Ofúkne ma a už o kúpaní na Hornej Strede iba snívam. Vtedy si pomyslím, že asi pochádzam z inej planéty, lebo všetci okolo sa veselo plahočia a ja sa balím do deky.
Nuž, aj knihy pri vode sa dajú čítať bez omočenia členkov. A tak si privykám na postupné vkrádanie obmedzení do môjho života. Nebojujem proti nim, je to zbytočné, len sa ich snažím nahradiť niečím zmysluplným a príjemným. Čo koho zaujíma, že ma lámka láme? A tak sa usmievam, žartujem, pijem kávu. Keď som doma, z mrazničky vyjedám ruskú zmrzlinu. Na oblátky, v ktorých je vanilkový krém „zabalený“, vyčkáva náš pes. Zalizne sa, pokrúti chvostom a láka ma na prechádzku. No, môj drahý, dnes sa pôjdeme bicyklovať okolo kanadských rolí. Potom, čo hospodári pokosili repku olejku, vídať tam dve srnky. Je to mama s dcérou? Sú vždy pri sebe. A keď nás zavetria, vbehnú do slnečnice pri Dubovej. Skryjú sa medzi zlatými hlavami, otáčajúcimi sa celý deň za slnkom.
Aj ja som taká, hľadám slnko – jeho žiaru, teplo, ktorým mi ohrieva chrbát i šiju. Nastavujem tvár jeho lúčom a celá sa vykúpem v horúcom vzdušnom bazéne. A potom hľadám blahodarný tieň. Predsa – všetko s mierou, všetko treba dať do vzájomnej rovnováhy. Všetko, čo sa do nej dať dá. Primerane, nie dokonale. Tak akurát, aby bol človek spokojný. Pokojný a trochu šťastný. Niečo si vziať pre seba a trochu nechať aj ostatným. Potom aj lámka toľko neláme, aj radosť vie byť nákazlivejšia a smútok kratší, bolesť znesiteľnejšia, júl júlovejší a človek o človečinu šťastnejší.