Neseďte doma
Nečítajte tento editoriál, zatvorte noviny a utekajte do prírody alebo do parku, a ak nevládzete, tak hoci len na ulicu. Tam sa posaďte. Pod košatý strom, čo vonia májom. V jeho kvetoch bzučia včely a z diaľky počuť kukanie kukučky. „Kukuk, kukuk. Za koľko rokov sa vydám?“ rozmýšľala som kedysi. A moja babka sa jej pýtala: „Koľko rokov tu ešte budem?“
Ach, ako dávno som nepočula kukučkin hlas, ale to sa zmenilo počas víkendu. Oblohu roztínali nádherné lietadlá a kúsok od Piešťan zakukala kukulienka. A dala mi chuť k životu. Vydávať sa už nemienim a do hrobu sa ešte chvíľu nechystám. Napokon, aj kukučka mi to zvestovala, bola neúnavná. Kukala a kukala.
Niekedy mi je ľúto, že deň nemá 365 hodín. Inokedy zasa chcem ísť čo najskôr do postele. Na peknej akcii, akou bol Festival paličkovanej čipky v Krakovanoch, by som vydržala aj oveľa dlhšie, len nohy ma už nechcú poslúchať tak, ako by som chcela. Toto isté som cítila aj počas floristickej súťaže v Rakoviciach. Odtiaľ som si doniesla okrem inšpirácie z kytíc aj priesady – rajčiny, papriky, zelery, tymiany, bazalky, liečivé levandule. Z každej rastlinky dva-tri kusy, ale to stačí. Nemá zmysel trápiť bylinky, keď nie som si istá, či tá kukučka mala pravdu.
Ale – aj sedieť sa dá, ba i ležať. Lenže ja som bola vždy od prírody ako včelička, čo poletuje z kvetu na kvet. A na to spomalenie chôdze si musím zvykať. Boli časy, keď som lietala z akcie na akciu. Za deň som postíhala všeličo. „No, moja drahá. Tridsať sme mali pred tridsiatimi rokmi,“ žartovala priateľka, ktorá už tíško ustupuje vo svojej profesii do úzadia, invenciu necháva mladým. Tí ju ohurujú nápadmi a sú s ich nástojčivosťou a ideálmi nádherní. Tak to má byť.
„Ani im to nehovorím, že toto tu už bolo. To už poznám. Nech si to či ono robia, veď ja som tú istú vec zažila s inými ľuďmi, v inej dobe a bolo to krásne. A oni to budú robiť s inými ľuďmi, v inom kolektíve a v inej dobe. Prajem im, nech si to užijú radostne, možno niekedy s podobnými trapasmi či problémami, s akými som sa musela boriť ja. Len nech im to nevezme chuť!“ doplnila priateľka.
Rada sa nechávam inšpirovať. A všetkým mladým želám veľa dobrej energie, ktorou zaplavia svet. On si žije ďalej, trošku inak než za našich čias. Čo to trepem, diametrálne inak. Ale – žije! A kým sú tu kukučky (čo síce znášajú vajcia do iných hniezd) a kukajú a kým včely opeľujú stromy, ľudský život bude plynúť ako rieka. Raz pokojná, inokedy rozvodnená. Viete o tom, že včelička za svoj celý život naznáša do úľa toľko medu, čo sa vmestí do kávovej lyžičky? Pre nás je to iba jedna lyžička. Pre včelu jej celý život!
Viera Dusíková
