Všetko raz povolí
Prišla v plnom prúde. Jar premilá. Takto „vloni“ mi po dvadsiatich piatich rokoch onkologickej pauzičky operovali hrčky v prsníku, a hoci som podpísala, nech mi ho šmiknú celý, po narkóze som si zvedavo nadvihla paplón. Neposlúchli ma. Oni mi ho ešte aj vytvarovali, takže hoci spočiatku vyzeral ako nabobtnaná ringlota a hýril otrasnými farbami, dnes je krajší ako zamlada.
Najskôr ma to nazlostilo, potom potešilo. Nazlostilo preto, lebo vedľa mňa ležala Juditka, ktorej po troškách brali všetko, čím ju príroda obdarila, a strašne ju bolela hruď. Nechcela som to zažiť aj ja. Juditka tichučko plakávala, lebo jej napli kožu ako gumu od brucha až pod krk. Časom všetko povolí. Len myšlienky v hlave ostávajú a nahlodávajú, keď zaspávate. Čo ak zasa? Budú onkomarkery, budú hrčky, bude chemo aj rádio, bude všetko dokola.
Mám obrovské šťastie, ešte nemám ani druhú nohu na posteli a už spím. A Juditka, tá mi po pacientke z Piešťan, po ktorej som zdedila posteľ na Haydučke, posiela krásne veselé pozdravy. Ona, statočná mladá žena s charizmou, si to tiež podobne ako jej spolubývajúca poupratovala v hlave.
A tak je tu jar a mne sa prisnilo, že som porodila ešte jedno dieťatko. Nadájala som ho a ono mľaskalo, až mu za ušami praskalo. Ráno som o tom telefonovala kamoške. Od smiechu ju brucho rozbolelo.
Poviem vám, moji milí, nemyslela som si, že ešte niekedy budem písať „edíka“. Lebo tá hrozba je tu ako Damoklov meč. Ale ja znovu píšem. Editoriál je u nás považovaný za článok, ktorý sa síce tvorí v úplnom závere aktuálneho vydania, no je to akási nepísaná koruna krásy novín, názorovej pestrosti redaktorov. Mne túto jar trošku skomplikovali zákonodarcovia, keď si tu už nemôžem slobodne ukladať do wordu myšlienky, ale pre mňa to nie je nič nové.
Mám živé spomienky na časy, keď pesničkári na Porte nôtili country, ktoré sa dalo pochopiť. Chcelo to iba trošku inteligencie. A deje sa to aj teraz. Vďaka tomu, že som bola dlho doma, počúvala som české rádiá. V jednom z nich redaktor vždy, keď v správach prečítal dodaný text s alarmujúcimi počtami hospitalizovaných a pritvrdili lockdown, takže ani orosenú Plzeň sa už nedalo piť s partiou, pustil vo vyššej hlasovej frekvencii Marthu a Tenu Elefteriadu: „Létej dál, létej výš, potom snáz uvidíš, jak ten nekonečný svět se menším stává. Z lidských snů, z bolestí, svět se stal náměstím, dbejme, ať tu každé dítě klidně spává. A na tom náměstí se všichni lidé sejdou, slova písně v jejich ústech oživnou, ať je dívky roznesou pak do všech domů, co tu jsou a všichni budou zpívat jen tu jedinou.“
